Tento článok, poviedka alebo čo to vlastne je (nikdy mi nešlo pomenovávanie vecí pravými menami) mal vyjsť na Veľkú noc a mal byť o tom, akého som mala Valentína. Teda nielen ja, ale aj moja mama a aj cudzí chalan z baru, ktorého som deň pred Valentínom stretla.
Písala som to 5 hodín na Veľkonočnú nedeľu. Ležala som na posteli a snažila som sa sústrediť a ignorovať, ako za mnou chodí moja dvojročná sestra s plyšovými zvieratkami a kričí: Dada, poď! Dada, vstávaj!
Ignorovanie sa striedalo s ignorovaním pocitu viny, že ju ignorujem a nakoniec z obidvoch vecí nebolo nič. Netrávila som s ňou čas, napriek tomu, že ležkala vedľa mňa a pozerala videá o psoch.
(Ach, niekde hlboko v srdci dúfam, že vidí ten absurdný humor v tejto pesničke.)
A na text, ktorý som poslala, mi ON povedal, že je zlý, lebo ON nemá rád také texty (áno, bola hádka, ale už sme v poho).
Včera som dala status v znení:
Minútka úprimnosti:
Mám sa na piču. Hlasujte, prosím vás, nech sa mám lepšie.
S linkom na blogera roka.
Do komentárov mi ľudia začali písať, aká som vulgárna, prečo som nemohla namiesto toho vulgarizmu napísať, že som smutná alebo tak.
Dnes som išla autobusom so svojím kamarátom a pri pohľade na jedno dievča začal: „Ach, toto dievča by bolo dobre oblečené, keby to nedojebala tými balerínkami. Naozaj, lesklá bunda, modrá sukňa... môže byť, kabelku by som prežil, ale čo tie balerínky?! Myslím si, že by sa malo usporiadať obrovské spaľovanie tých hnusných topánok!“
Prosím, dosť!
Myslím si, že balerínky vôbec nie sú hnusné topánky. Ale možno sa mýlim. Možno sú. Ja neviem. Ja nie som vládca dámskej obuvi. Nie som vedúca v oddelení pravdy, nemám žiadne certifikáty o smerovaní sveta.
Dievča z autobusu si obulo balerínky asi preto, lebo sa jej páčia. Alebo preto, že je jej v nich pohodlne a to je viac ako to, že sa jej až tak nepáčia. Alebo sa ponáhľala. Alebo boli vo výpredaji a ona nemala peniaze, no v čižmách jej už bolo teplo. Jednoducho to má nejaký dôvod. Rovnako ako má môj kamarát dôvod na to, aby balerínky nemal rád. Ale čí dôvod je väčší? Kto má pravdu? (Panebože, teraz som sa riadne rozčúlila.)
Prijímam rady. Dokonca rada. Aj dávam rady. Väčšinou sa snažím počkať, kým si človek radu vypýta alebo sa zaujíma, čo si o tom myslím. No je pravda, že niekedy, keď vidím, že môže byť niečo „lepšie,“ poviem radu aj bez vyzvania. Lepšie. Hm. Lepšie podľa mňa.
Pred dvomi mesiacmi som bola na predstavení mojich kamošov. Stretla som ich ešte večer v bare, tak som im vravela (po tom, ako sa ma opýtali), že sa mi to páčilo a čo konkrétne. Boli prekvapení. Vedeli, že prídem a vraj aj rozmýšľali nad tým, či sa mi to bude páčiť alebo nie. Ja by som niečo také neurobila. Mne by to nenapadlo. A nebol to ani typ divadla, ktorý úmyselne vyhľadávam, ktorý ma dojíma či baví.
Len sa to učím a som úplne na začiatku, no snažím sa deliť veci na „dobré“ či „kvalitné“ a na tie, ktoré sa mi páčia, ktoré by som si obliekla, spravila, napísala či žila.
Áno, text o Valentínovi nebol dobrý a sama s ním nie som spokojná. Nebudem ho obhajovať. Ale do piči! Toto je náš blog! A ja si tu chcem písať, čo chcem. Prečo mi niekto berie tú slobodu? Prečo ak by som napísala jeden zlý text, som už zrazu netalentovaný človek? Prečo mi musí všetko vyjsť? Prečo sa nemôžem zle obliecť? Prečo nemôžu nosiť ľudia ponožky v sandáloch? Čo sa stane? Nie je najdôležitejšie to, aby som s tým, čo robím/nosím/žijem bola ja stotožnená a do hĺbky srdca spokojná?
Včera sme boli fotiť v Starej tržnici. Mala som na sebe šaty za 200 eur z limitovanej kolekcie. Pod nimi som mala oblečené posledné čisté nohavičky, ktoré som si nechala na stav núdze – sú o číslo menšie. Tie šaty mi boli tak obtiahnuté, že bolo vidno, ako sa tie nohavičky zarezávajú do môjho zadku. Cítila som sa v nich hrozne. A mala som ťažko v piči, že sú krásne. Samy osebe.
Pred piatimi rokmi som bola na predstavení, na ktoré asi nikdy nezabudnem. Bolo to na festivale v Prahe. Neviem už ani ako sa to volalo, ani o čom to bolo, no pamätám si, že v jednom momente prišli dve herečky oblečené v cowboyských kostýmoch, s make-upom zjavne inšpirovaným kapelou Kiss a štylizovanou rečou do postavy „jašter“. To predstavenie trvalo 4 hodiny, no po prestávke sa vrátila asi tak tretina divákov (ja tiež nie).
Na druhý deň prebehla diskusia, kde túto inscenáciu všetci zhodili. No na všetko, čo kritici či bežný ľud poznamenal, mala režisérka vecný argument. Všetko pekne a trefne odôvodnila a ostatným vysvetlila. Nie je to najdôležitejšie? Vedieť, prečo to robíš? Mať svoj názor, svoju estetiku, vkus, cítenie a byť so sebou spokojný? Či aký je rozdiel medzi „byť spokojný so sebou, keď robíš nekvalitné veci“ a „byť so sebou spokojný, keď robíš veci kvalitné“? Ja neviem. Neviem, kde je pravda alebo záruka kvality. Len si myslím (naučili ma), že ľudia sú pestrí. A nech každý číta, píše, nosí to, čo sa mu páči. Veď, chvalabohu, blogerov je dnes už ako húb po daždi (túto vetu ste odo mňa isto nečakali, ha!).
Ale možno už to, že o tom takto píšem, ide vlastne proti tomu, čo píšem, lebo zakazujem robiť a hovoriť ľuďom to, čo chcú - odsudzovať iných.
Viete, prečo som napísala, že sa mám na piču, tak nech za mňa kamoši zahlasujú? Lebo som to tak cítila. Lebo som práve mala telefonát, že napriek tomu, že mi deň predtým oznámili, že som casting vyhrala, dnes sa prišlo na to, že nastal nejaký komunikačný šum a ja som to teda nedostala. Tak som sa len pozrela na tašku, v ktorej bola kabelka, ktorou som sa potešila (a to riadne nad môj rozpočet), že mi niečo konečne vyšlo a konečne budem mať nejaké peniaze. Ale nerozplakala som sa, len som zosmutnela.
Áno, veľmi sa snažíme dostať do finále Bloger roka. Možno je to hlúposť. Ale potrebujeme to. Potrebujeme vaše hlasy, potrebujeme vaše lajky, potrebujeme feedbacky, lebo nech to znie akokoľvek sebecky, robíme to len pre seba.
A mimochodom, keď dáte bezdomovcovi drobné, teší vás to, že si za ne kúpi jedlo alebo to, že si to jedlo kúpi vďaka VÁM?
Lebo veta „Teší ma, že som ti mohla pomôcť“ dáva zrazu úplne iný význam.
Písala som to 5 hodín na Veľkonočnú nedeľu. Ležala som na posteli a snažila som sa sústrediť a ignorovať, ako za mnou chodí moja dvojročná sestra s plyšovými zvieratkami a kričí: Dada, poď! Dada, vstávaj!
Ignorovanie sa striedalo s ignorovaním pocitu viny, že ju ignorujem a nakoniec z obidvoch vecí nebolo nič. Netrávila som s ňou čas, napriek tomu, že ležkala vedľa mňa a pozerala videá o psoch.
A na text, ktorý som poslala, mi ON povedal, že je zlý, lebo ON nemá rád také texty (áno, bola hádka, ale už sme v poho).
Včera som dala status v znení:
Minútka úprimnosti:
Mám sa na piču. Hlasujte, prosím vás, nech sa mám lepšie.
S linkom na blogera roka.
Do komentárov mi ľudia začali písať, aká som vulgárna, prečo som nemohla namiesto toho vulgarizmu napísať, že som smutná alebo tak.
Dnes som išla autobusom so svojím kamarátom a pri pohľade na jedno dievča začal: „Ach, toto dievča by bolo dobre oblečené, keby to nedojebala tými balerínkami. Naozaj, lesklá bunda, modrá sukňa... môže byť, kabelku by som prežil, ale čo tie balerínky?! Myslím si, že by sa malo usporiadať obrovské spaľovanie tých hnusných topánok!“
Prosím, dosť!
Myslím si, že balerínky vôbec nie sú hnusné topánky. Ale možno sa mýlim. Možno sú. Ja neviem. Ja nie som vládca dámskej obuvi. Nie som vedúca v oddelení pravdy, nemám žiadne certifikáty o smerovaní sveta.
Dievča z autobusu si obulo balerínky asi preto, lebo sa jej páčia. Alebo preto, že je jej v nich pohodlne a to je viac ako to, že sa jej až tak nepáčia. Alebo sa ponáhľala. Alebo boli vo výpredaji a ona nemala peniaze, no v čižmách jej už bolo teplo. Jednoducho to má nejaký dôvod. Rovnako ako má môj kamarát dôvod na to, aby balerínky nemal rád. Ale čí dôvod je väčší? Kto má pravdu? (Panebože, teraz som sa riadne rozčúlila.)
Prijímam rady. Dokonca rada. Aj dávam rady. Väčšinou sa snažím počkať, kým si človek radu vypýta alebo sa zaujíma, čo si o tom myslím. No je pravda, že niekedy, keď vidím, že môže byť niečo „lepšie,“ poviem radu aj bez vyzvania. Lepšie. Hm. Lepšie podľa mňa.
Pred dvomi mesiacmi som bola na predstavení mojich kamošov. Stretla som ich ešte večer v bare, tak som im vravela (po tom, ako sa ma opýtali), že sa mi to páčilo a čo konkrétne. Boli prekvapení. Vedeli, že prídem a vraj aj rozmýšľali nad tým, či sa mi to bude páčiť alebo nie. Ja by som niečo také neurobila. Mne by to nenapadlo. A nebol to ani typ divadla, ktorý úmyselne vyhľadávam, ktorý ma dojíma či baví.
Len sa to učím a som úplne na začiatku, no snažím sa deliť veci na „dobré“ či „kvalitné“ a na tie, ktoré sa mi páčia, ktoré by som si obliekla, spravila, napísala či žila.
Áno, text o Valentínovi nebol dobrý a sama s ním nie som spokojná. Nebudem ho obhajovať. Ale do piči! Toto je náš blog! A ja si tu chcem písať, čo chcem. Prečo mi niekto berie tú slobodu? Prečo ak by som napísala jeden zlý text, som už zrazu netalentovaný človek? Prečo mi musí všetko vyjsť? Prečo sa nemôžem zle obliecť? Prečo nemôžu nosiť ľudia ponožky v sandáloch? Čo sa stane? Nie je najdôležitejšie to, aby som s tým, čo robím/nosím/žijem bola ja stotožnená a do hĺbky srdca spokojná?
Včera sme boli fotiť v Starej tržnici. Mala som na sebe šaty za 200 eur z limitovanej kolekcie. Pod nimi som mala oblečené posledné čisté nohavičky, ktoré som si nechala na stav núdze – sú o číslo menšie. Tie šaty mi boli tak obtiahnuté, že bolo vidno, ako sa tie nohavičky zarezávajú do môjho zadku. Cítila som sa v nich hrozne. A mala som ťažko v piči, že sú krásne. Samy osebe.
Pred piatimi rokmi som bola na predstavení, na ktoré asi nikdy nezabudnem. Bolo to na festivale v Prahe. Neviem už ani ako sa to volalo, ani o čom to bolo, no pamätám si, že v jednom momente prišli dve herečky oblečené v cowboyských kostýmoch, s make-upom zjavne inšpirovaným kapelou Kiss a štylizovanou rečou do postavy „jašter“. To predstavenie trvalo 4 hodiny, no po prestávke sa vrátila asi tak tretina divákov (ja tiež nie).
Na druhý deň prebehla diskusia, kde túto inscenáciu všetci zhodili. No na všetko, čo kritici či bežný ľud poznamenal, mala režisérka vecný argument. Všetko pekne a trefne odôvodnila a ostatným vysvetlila. Nie je to najdôležitejšie? Vedieť, prečo to robíš? Mať svoj názor, svoju estetiku, vkus, cítenie a byť so sebou spokojný? Či aký je rozdiel medzi „byť spokojný so sebou, keď robíš nekvalitné veci“ a „byť so sebou spokojný, keď robíš veci kvalitné“? Ja neviem. Neviem, kde je pravda alebo záruka kvality. Len si myslím (naučili ma), že ľudia sú pestrí. A nech každý číta, píše, nosí to, čo sa mu páči. Veď, chvalabohu, blogerov je dnes už ako húb po daždi (túto vetu ste odo mňa isto nečakali, ha!).
Ale možno už to, že o tom takto píšem, ide vlastne proti tomu, čo píšem, lebo zakazujem robiť a hovoriť ľuďom to, čo chcú - odsudzovať iných.
Viete, prečo som napísala, že sa mám na piču, tak nech za mňa kamoši zahlasujú? Lebo som to tak cítila. Lebo som práve mala telefonát, že napriek tomu, že mi deň predtým oznámili, že som casting vyhrala, dnes sa prišlo na to, že nastal nejaký komunikačný šum a ja som to teda nedostala. Tak som sa len pozrela na tašku, v ktorej bola kabelka, ktorou som sa potešila (a to riadne nad môj rozpočet), že mi niečo konečne vyšlo a konečne budem mať nejaké peniaze. Ale nerozplakala som sa, len som zosmutnela.
Áno, veľmi sa snažíme dostať do finále Bloger roka. Možno je to hlúposť. Ale potrebujeme to. Potrebujeme vaše hlasy, potrebujeme vaše lajky, potrebujeme feedbacky, lebo nech to znie akokoľvek sebecky, robíme to len pre seba.
A mimochodom, keď dáte bezdomovcovi drobné, teší vás to, že si za ne kúpi jedlo alebo to, že si to jedlo kúpi vďaka VÁM?
Lebo veta „Teší ma, že som ti mohla pomôcť“ dáva zrazu úplne iný význam.
TROSKA: ONA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára