Bc. Žltý sneh

Status na Facebooku, marec 2013:

Prechádzam Zochovou ulicou a zastavím sa. Stojím opretá o múr a čakám. Čakám na zázrak. Pozerám do neba a dúfam, že z neho spadne. Nič. Prešlo pár minút. Najviac ma zázraky lákajú tam, kde sa kríži Zochová s Podjavorinskou. Vždy tak jemne nakuknem, či tam zázrak nie je. A vždy tak vravím Bohu: „Panbožko, veď ja by som nikomu nepovedala, že to si mi len tak zázračne poslal. Ja by som si niečo vymyslela. Naozaj, ostalo by to medzi nami. Len mi ho pošli.“

Lebo človek si môže priať auto, dom, peniaze. Ale keď si praje zázrak, to nie je asi dobré. Lebo zázrak je hocičo. Len nech ho to spasí. Vtedy je človek na tom zle. Smutne.

A potom som nastúpila do výťahu, pozrela som sa do zrkadla a vravím si: „Do piči, veď ty si taká pekná!“

Viete, ja čítam EVU. Akože ten časopis. (Popravde, teraz už čítam EMMU, ale vtedy, keď sa toto stalo, som čítala EVU, ale to je jedno, pretože obidve vychádzajú akože mesiac dopredu.)
Pre tých, ktorí nevedia, vo svete ženských časopisov sú jednoduché harmonogramy. Ženské časopisy vychádzajú mesiac dopredu. V januári vychádza februárová EVA, vo februári marcová, v marci aprílová a tak ďalej. Dáva to logiku, nie?
Kúpila som si vo februári marcovú Evu a prečítala som si horoskop (na marec), v ktorom sa písalo niečo v zmysle: „Dávajte si pozor, na močové cesty! Teplejšie sa obliekajte, noste tielka, dávajte si vážny pozor na močové cesty, obličky, močový mechúr a všetko s tým spojené.“
Akože nič o láske, vzťahoch, osudových mužoch, peniazoch, extra beauty tipoch. Nič! Len na tu jednu tému: „Dávajte si pozor na močové cesty!“

O mesiac na začiatku marca som napísala status o zázraku. Pamätám sa, že mi bolo riadne na piču. Nemôžem hovoriť veľmi detailnejšie, pretože si stále chcem zachovať imidž super anonymnej autorky, no poviem len, že som chodila do práce, ktorá ma totálne nebavila, a vôbec som si ju nedokázala skĺbiť so školou, ale pár mesiacov som už bývala na byte v centre mesta, a keby som skončila s prácou, nedokázala by som si platiť byt a nechcelo sa mi po pol roku opäť sťahovať na intrák, ale bola som v bakalárskom ročníku a nič som nestíhala- proste začarovaný kruh a navyše som nemala žiadneho frajera, len nejaké omyli. Veď čítaj.

O pár dní na to sme sedeli v Prezidentke (bar na Hodžku, momentálne jeden z posledných barov, kde ešte v roku 2013 fungoval jukebox) a tak sme troška popíjali, keď som si oproti všimla nádherného kučeravého blonďáka (rátajme už nejaké tie rundy). Tak som ho jemne balila, opila a zavolala k sebe. Detaily vynecháme, lebo ako sa vraví, čo bolo pred troma rokmi, nech ostane pred troma rokmi. Ráno mi však, ako to už býva, bolo strašne zle. A pod pojmom zle myslím sračku.
Bola som asi hodinu na záchodíku (používam zdrobneniny, aby to vyznelo menej hnusne). Vyjdem z wécka, on už polooblečený ukazuje na fľašu Sulinky a hovorí mi: „Toto už nepi!“
Nechápem prečo. „Proste nerieš to a len to nepi!“
Myslím si: „Zase som zbalila idiota, veď prečo by som pila dva týždne odstatú vodu v Sulinke.“ Ale vtom mi došlo, že tej vody tam je už akosi veľa!

- Ty si sa tam vyšťal?!
- Bola si strašne dlho na tom hazli!“

To by ma až tak neštvalo, veď ja chápem ľudským potrebám. Ibaže po mojich skúsenostiach v živote, viem, že žiaden chlap sa len tak ľahko netrafí.
Vrátime sa v čase. Pohoda 2011, hrá Beirut, ja si veselo tancujem v treťom rade pod pódiom, keď si všimnem, že mi jeden chalan ošťal nohu. Netrafil sa do fľaše a to, že nešiel do toitoiky, ospravedlňoval tým, že sme v treťom rade, miluje Beirut, má problémy s prostatou a chodil by každú chvíľu, ale to by sa už naspäť do tretieho radu nedostal. Mne to prišlo tak úprimné a svojsky milé, že som ho začala bozkávať. Bože, ja som už fakt dosť vďačná za stály vzťah.

Späť do roku 2013. Takže som centimetrík po centimentríku našej krásnej drevenej podlahy po štvornožky kontrolovala a zistila, že tento chlap je zjavne génius! Naozaj to dokázal a nič iné neošťal. Rozlúčili sme sa, poprosila som ho, nech to teda vyhodí do komunálneho odpadu a dodnes ho interne voláme Sulinkáč (inak je to celkom známa osobnosť a nezdraví sa mi, čiže chudák vôbec nevie, ako všade ospevujem jeho mužskú šťaciu genialitu). A práve mi napadol taký trápny vtip , že dobre, že sa inde tak dobre netrafil.

O týždeň nato, niekedy v strede marca, som opäť skončila v Prezidentke, tentokrát s kamošmi. Opäť sme pili rum, opäť sme ťahali do noci, opäť sme si pomáhali domov.

Pamätám sa na ten deň, že bol teda nejaký marec a že na Hodžku v podchode boli záveje snehu.
Po záverečnej som zobrala k sebe opitého kamoša. Kráčali sme oproti vetru celí mokrí, opití, unavení. Maroš (volajme ho tak) bol dosť opitý a všetkým spolubývajúcim otváral dvere na izbách, rozbíjal poháre, vyberal pivo z chladničky (nie moje) a asi troška aj spieval.
Vybehli spolubývajúci a rázne povedali: „Skľudni si ho!“
Ta som si ho skľudnila. Ustlala v obývačke, vyzula mu ponožtičky, dala ich sušiť na radiátor, pohladkala vlásky, dala pusku na líčko, prikryla dekou, zaželala dobrú nôcku, sladké sníčky, nech ho chránia anjeličky a sama tuho zaspala vo svojej izbe. Mala som pocit že o minútu (ale v skutočnosti o nejakú hodinu) ma budí spolubývajúca.

- Vstávaj! Vstávaj!
- Prečo by som mala?
- Okamžite vstaň! Tvoj kamoš nám ošťal telku!!!

Nevedela som, či snívam, alebo čo, ale dosť som sa začala smiať. Lebo však nie je to úplne absurdné? Keď vás o tretej ráno niekto budí so slovným spojením „ošťatá telka“?

Tak som vstala išla do obývačky a tam naozaj - po plazme s uhlopriečkou stodvadsaťsedem stekajú kvapky moču smerom dole, po skrinke až k spoločenským hrám, ktoré dostali spolubývajúci od kamarátov na kolaudácií.

- Čo pozeráš?! Utri to?
- Prosím?
- Okamžite to utri!
- Počuvaj, ty ako sa so mnou rozprávaš? (Chcela som si zachovať štipku dôstojnosti a so skrytým priam duseným smiechom som utekala do kúpeľne vziať švédsku utierku, však nech to vsiakne.)

Vtom som si uvedomila: „Kde je Maroš?“ Veď som ho nikde nevidela. Zrazu sa ozýva obrovský buchot na vonkajšie dvere a hlas spolubývajúceho: „Ty už k nám nikdy neprídeš na návštevu!“ Nasledoval zvuk, ktorý mohol byť facka. Švédsku utierku som hodila na AKTIVITY a utekala som sa pozrieť na chodbu. Tam sedel na schodoch polonahý Maroš, ktorý nechápal, čo sa vlastne stalo. Okolo neho deka a topánky. Veď on ich ani nepoznal. Ani si nepamätal, ako sme ku mne prišli, vlastne ani nevedel, že to je u mňa na byte a až keď ma zbadal, mu dochádzali súvislosti.
Okamžite som sa obliekla a zbalila si trojo gatiek, dve tričká, nabíjačku na mobil a kefku a volala som taxík, aby sme obaja išli spať k našej kamoške.
4 dni som bývala po kamošoch, z toho 2 u Niny, ktorá bola vtedy na tom ešte horšie ako ja. Mala síce kde bývať, ale bola po škole, nemala prácu, ani vzťah ani peniaze. (To si uvedomujem až teraz, keď som po škole aj ja a už viem že to nie je med lízať.) Pamätám sa, ako sme sedeli aj s jej spolubývajúcou za jedným stolom, ani sme neplakali, ani sme sa nesťažovali. Boli sme ticho a každá si húlila svojho jointa.
Celý ten čas som len uvažovala, či som niekde neurobila chybu ja. Viete, ja nemám nič proti kresťanom. Ja nemám vlastne nič skoro proti nikomu, pokiaľ ma to nejako neobťažuje, veď v podstate nech si každý robí čo chce, ako to cíti normálne zo srdiečka. Ale tí spolubývajúci chodili každý týždeň do kostola, viete. A vonku v tú noc bolo mínus 14 a on bol dezorientovaný a telka je predsa len vec… No proste. Chápete, nie?
Ale aj tak som si hovorila, že som možno spravila chybu ja, možno to tak má byť. Niekto ti oští telku, tak ho vyhodíš a udrieš. Možno to tak je. Ako keď sa popáliš, odtiahneš si ruku. Alebo máš cez noc ruku v mokrej vode, poštíš sa (toto je asi zlý príklad). Zákon akcie a reakcie.

O pár dní nato, keď už som bola presťahovaná späť na intrák, som opäť nejako skončila v už toľkokrát spomínanej Prezidentke. Bola som síce so spolužiakmi, ale stretla som tam starých kamošov z môjho malebného rodného mesta. Poviem len toľko, je to na východe, čiže večer nabral na obrátkach a navyše bol tam aj môj bývalý frajer (môj prvý frajer v živote vôbec). No ta sme pili, fajčili, kecali, smiali sa - šicko. Až sa išlo domov. Chlapci ma volali k nim, pretože teraz už oni bývali len kúsok od Prezidentky.

JA: „Nejdem, čo ste, ja ráno vstávam do školy.“
ONI: „Ale prosím ťa, nenechaj sa prehovárať, veď aj ujo ide.“

Zrak mi padol na sivučkého nizučkého pána bezdomovca, ktorého som zhliadla pri našom stole, lebo veľké východňarske šerdco sa v chlapských hrudiach prejavilo, ale že až tak, to mi nenapadlo.
„No ta keď ide aj ujo!“

Po ceste sme ešte vo Hviezde kúpili ploskačky rumu a cigy. Nejakí chlapci nám povedali, že ujo má tú kožnú chorobu, pri ktorej vám odpadávajú kúsky kože (zabudla som názov), tak som pre istotku po ňom už nepila.

Pamätám sa, ešte ako taký vysoký Janík chytil okolo krku ešte vyššieho Peťa a hovoril mu: „A pôjdeme ráno do obchodu, hej? Aby sme kúpili vajíčka, maslo, chlebík, aby mal ujo ráno raňajky, hej?“

Vošli sme do bytu. Museli sme sa nejako podeliť a vyšlo to tak, že ja s mojim bývalým sme sa ocitli v jednej izbe s ujom. Ujo spal na posteli a my dvaja na matraci na zemi. Ešte sme sa rozprávali a veci s tým spojené (hešteg noačobolasomzranenáasama), až sme od únavy zaspali.
Zobudila som na vrzganie podlahy. Ujo vstal. Pritisla som sa k bývalému . A zrazu počujem len také: „Čščščščščščščščščščščščščščščš...“ A troška mi niečo čľuplo na ruku.

JA (bývalému): „Počuj, myslím, že ujo ští na gauč!“
BÝVALÝ: „Ujo! Ujo, okamžite choďte na záchod!“

Ujo sa akosi prebral, uvedomil sa a otočil to smerom záchod, no popritom šťal ďalej, ošťal si nohy a šťanku rozniesol po celej ceste na záchod, ktorý si aj tak pomýlil s obývačkou a dočúral v kúte pri dverách.

Ďalej si nepamätám skoro nič. Len že ho tí chlapci nechali spať ďalej v čistých obliečkach aj napriek tomu, že mal ošťaté nohy. A ešte si pamätám toho vysokého Peťa ako po štvornožky umýva tú šťanku z obývačky, a hovorí Janíkovi: „No ta ujo nedostane raňajky!“

A to bolo všetko.

Keď som toto všetko povedala môjmu najlepšiemu kamarátovi, povedal mi: „A nenapadlo ti, že ti osud chce tým niečo naznačiť, keď sa v priebehu mesiaca vyšťali traja rôzni ľudia v miestnosti, kde si sa vyskytovala?“
A ja na to: „Nie, to sa len v EVE pomýlili!“

Apropo, vďaka tomu, že mi môj kamoš ošťal telku, som sa presťahovala z bytu späť na intrák (čo vôbec nebolo také hrozné), a teda som mohla dať výpoveď v práci, dostala som áčko za bakalárku a môj bakalársky projekt bol uznávaný aj po zvyšok môjho štúdia. U kamošky Niny, ktorá je mimochodom dnes šťastne vydatá za dobrého šikovného chlapa a všetci sme z nich nadšení, som sa zoznámila s jej spolubývajúcou, ktorá je momentálne jedna z mojich najlepších kamarátiek a spolupracovníkov a tak jej túto poviedku na naše výročko venujem a neuveríte, ale aj ona je vydatá a má dokonca aj dieťa!
A ja? Ja bývam s frajerom, nemáme telku, ani gauč, balené vody nekupujeme, ale to je aj tak jedno, lebo on čúra posediačky. (Toto som si uvedomila až teraz, ako to píšem.)

Nechcem byť teraz za takú naivnú piču, že verte na zázraky a zažijete zázraky... Ale ja jednoducho verím, že keď si niečo zo srdiečka budem veľmi, veľmi úprimne želať, tak sa mi to splní. Rovnako, ako si teraz želám, aby sme sa dostali do finále Bloger roka. Tak zahlasujte, prosím vás.

Ďakujeme!

TROSKA: ONA

Ďalšie TROŠKA TROSKA príbehy nájdete tu.