Noc pred referendom


Prechádzam nočnými uličkami Starého Mesta a vchádzam do dvora, kde sa spoza dverí ozýva hudba. Otvorím dvere a zrazu mám pocit, akoby som sa vrátil v čase. Chodbou sa ozýva hudba starej Bratislavy, keď sa ešte zapisovala na vinyl.

Pri stole ma už čaká jedna neuznávaná výtvarníčka. Ak niekto prejaví talent a zároveň dešpekt voči autoritám, tak nedáva autoritám veľa priestoru na to, aby si ho vychovali na svoj obraz, vykastrovali posledné zvyšky talentu a zaradili ho do umeleckých kruhov, kde už nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo.
Spoločnosť jej robia tri ženy. Jedna už notoricky známa, ktorá sa furt len jebnuto smeje, ale prejavila dostatok nadhľadu, aby našu životnú situáciu zhodnotila slovami: „Boli sme mladí a pochabí. Teraz sme starí a jebnutí.“
Ďalšie mne notoricky neznáme, jedna milá / nežná, druhá spitá / hrubá.

- Kde si bol?
- Na vernisáži. Ty čo si neprišla? Dnes tam boli všetci.
- Tam ja nechodím. Je to tam prepchaté umelcami, ktorí si myslia, že niečo znamenajú.
- Niekto má uznanie a diela v galérii, ktoré nikoho zaujímajú. A ty si čarbeš po stene v buzerantskom podniku a či to malo nejaký význam, to sa dozvieme, až keď zomrieme. Ale čo ja viem? Ja som bol na vernisáži a spil som sa z vína, čo tam mali.
- Presne to potrebujem! Vystavovať v galériách! Aj tak tam prídu iba ľudia, ako si ty, ktorí nič nekúpia a potom sa iba opijú.
- Kto sú tieto baby? (Pošepkám.)
- To je moja bývalá (milá / nežná) a táto nemá rada buzerantov (spitá / hrubá).

Spitá / hrubá sa na mňa škaredo pozrie a zahlási: „A ty čo si za pojebaného buzeranta?“
Ja si poviem, že spitý spitému rozumie a treba prejaviť troška empatie, tak sa k nej nahnem a poviem jej: „Pri bare je záchod a v ňom je zrkadlo. Choď sa do neho pozrieť a uvidíš, ako vyzerá zúfalstvo.“
Dievča zrazu zmení prístup a začne sa ospravedlňovať: „Prepáč, ja som to tak nemyslela. Ja som strašne spitá a tak veľa som toho ešte nikdy nepopila.“
Čašníčka ide okolo a ona na ňu zakričí: „Ešte jednu whisky!“

Bavíme sa, kto, čo, ako. Notoricky známa sa jebnuto smeje. Dozvedám sa, že spitá / hrubá píše knihy a keďže už napísala dve, tak si môže hovoriť spisovateľka. Jedno dielo môže byť náhoda, ale dve, to už je profesia. Zrazu si uvedomím, že tie divoké oči poznám a hneď si vybavím súvislosti.

Spitá / hrubá sa v mojich očiach mení na spisovateľku.

„Inak ja som od teba čítal jednu vec. O mužovi, ktorý pojebal nejakú kurvu.“
Oči sa jej rozžiaria a ústa usmejú: „Hej, to je moja vec. Počuj, ale ja nie som vôbec homofóbna, však toto (milá / nežná) bola kedysi moja frajerka!“
Neuznávaná výtvarníčka si zapáli cigaretu a iba odvrkne: „No a hlavne, že teraz šukáš so starým dedkom.“

Zazvoní mi telefón, volá mi kamarátka. Je opitá.
- No kde si?
- V meste. Príď za mnou! V podniku hrajú slovenskú hudbu z 20-tých rokov a ty si pre tento večer ako stvorená!
- Ale ja som sa strašne opila!
- O to lepšie! Zapadneš!

Prešli asi tak dve vína a sedem cigariet, keď sa zrazu dovalí postarší pán s pivom v ruke, kníše sa dopredu a dozadu a oblieva nám pivom stôl.

„No zbohom a je to tu,“ pošepká mi neuznávaná výtvarníčka, „prišiel jej frajer.“
„Kto to je?“ pýtam sa.
„Vygoogli si ho.“

Dávam meno do Googlu a čítam si podstatné informácie na Wikipédii. Tak to už asi niečo znamená.

„Do piči, tak som tu!“ začne po nás kričať a potom vrazí spisovateľke živelný bozk. Zoznamuje sa s milou nežnou: „A ty si tá piča, čo mi šukala ženu?“
V tomto okamihu prebehlo to čaro prvého dojmu.

- Chlapče a ty si kto?
- Ja som sa tu len tak náhodou ocitol.
- Ako si sa tu ocitol? Do piči, niečo ti poviem! Ty máš takú tvár, ako keby si žil v tridsiatych rokoch!
- Ďakujem, tak to sme potom asi rovesníci.
- Úplný Clark Gable! Keby som bol talentovaný filmový režisér, tak tvoja tvár sa vyníma na striebornom plátne a spravím z teba hviezdu. Bohužiaľ, ja ale nie som talentovaný filmový režisér.

Pribúdajú ďalšie poháre, hudba hrá hlasnejšie, spisovateľka sa bozkáva so svojím frajerom a on jej sľubuje všetko možné.
„Zajtra je referendum, ale ja ti čoskoro poviem svoje áno a celá táto buzerantská banda môže ísť do piče!“
My si s neuznávanou výtvarníčkou štrngáme na krajšiu budúcnosť. Notoricky známa sa jebnuto smeje.

Zrazu sa dovalí opitá kamarátka, ja vstávam od stola a objímam ju. Ona zakýva spisovateľkinmu frajerovi.
Spisovateľkin frajer sa na nás pozrie a začne po nej kričať: „A ty ho odkiaľ poznáš? Ty piča, ty s ním šukáš?“

- A vy sa odkiaľ poznáte?
- Teraz sme sa zoznámili.
- Vieš ty vôbec, kto to je?
- Hej, už som si ho vygooglil.
- Mňa vyjebal, lebo neodhadol môj talent. Ale teraz nadišiel čas na môj návrat!

Milá / nežná sa už nemohla pozerať na naše opilecké vyčíňanie a tak našu spoločnosť s gráciou opúšťa. Notoricky známu už tiež prešiel dôvod na smiech, tak nás opúšťa tiež. Opitá kamarátka si sadá k spisovateľkinmu frajerovi a dohovára mu o svojich kvalitách. Spisovateľka si sadla radšej k baru a tam sama pije a fajčí. Neuznávaná výtvarníčka ma chytí za ruku a vyzve ma na tanec. Raz, dva, tri. Raz, dva, tri. Moc mi to nejde, musí ma viesť ona.

Celý svet sa okolo nás krúti a my sa cítime ako za starých dobrých čias. Síce nemôžem vedieť, aké boli staré dobré časy, ale myslím si, že ten pocit bol asi takto.

„Kam tento svet smeruje?“ pýtam sa.
„Do piče,“ odpovedá mi neuznávaná výtvarníčka.

Sadáme si späť ku stolu. Naspäť do reality.
„Chlapče, ty si tak krásny, že Clark Gable môže ísť do piče,“ nedá pokoj spisovateľkin frajer. Spisovateľka sa pozerá z baru a zapaľuje si ďalšiu cigaretu. Ja som opitý a neviem, ako sa na takéto komplimenty reaguje.

„Keby som bol pojebaný buzerant, tak ťa tak neskutočne pojebem, ty pojebaný buzerant!“
Ja som opitý a naozaj neviem, ako sa na takéto komplimenty reaguje.

Na stehne mi skončila ruka.

„Tak čo mládež? Ide sa zajtra na referendum?“

TROSKA: ON

Žiadne komentáre: