- Počujte, kto to je? Všade ho stretávam, zdá sa mi, že on hrá pod Michalskou bránou na gitare.
- To prosím ťa nehovor nahlas, on robí vyššie umenie.
- Hm - zamyslím sa - Je to on, mňa neojebe!
Išla som za ním a s úsmevom červeného vína zahlásila: ,,Ahoj, odkiaľ sa poznáme?!“
Samozrejme vôbec nevedel : ,,No asi z týchto kruhov.“
Ani neviem prečo, ale hrala som to na rebelku: ,,To ťažko. Ja do nich nepatrím“
Usmial sa.
-Ja som___ .
-Ja som___ .
No a keď sme si potriasli rukami, nech do mňa udrie blesk, ak klamem, v tú sekundu ma pichlo pri srdci. Ako keď sa nadýchneš a niečo ti tam v tej hrudnej kosti, či rebre, no, v tej krytke srdca prepne a pichá to a potom sa tak musíš pomaličky nadychovať.
Prvých 10 sekúnd som to zvládla potajomky, potom som mu vysvetlila, že si musím sadnúť.
Tak sme si sedeli a on rozprával tak zaujímavo a pekne a múdro a múdro a múdro a múdro, že keď som už veľmi nerozumela, tak som začala rozmýšľať nad tým ako to, že chodím pod Michalskou bránou so zadržaným dychom a prajem si stretnúť niekoho nového má zmysel (wau, teraz som si uvedomila to prepojenie!).
Aj modlenie sa má zmysel: ,,Bože! Pošli mi frajera! Prosím ťa, pošli mi frajera! Ale vieš, že nie som najchytrejšia, tak mi daj aj nejaké znamenie, aby som vedela, že je to On!" I Bog porozmyšlil i tak usúdil, že i mám pravdu i dal jasnie znamenie (táto veta by mala odznieť s ruským prízvukom).
Teraz mám naozajstného frajera, ktorý o tom vie.
A to je super výhoda, môžeme chodiť po meste za ruky, aj sa bozkávať v meste na ruky aj na ústa, aj mu môžem hovoriť pekné veci, aj môžem počúvať pekné veci a hlavne môžem sa ho dotknúť kedykoľvek chcem!!!
Práve som sa troška poľutovala a pochválila sa za to, ako som to zvládla predtým.
Keďže on je múdry a ja som, niekedy trávime pochopiteľne čas oddelene.
To je najhoršie. Napríklad som vonku so svojimi kamošmi, napríklad vo Vanese a napríklad pijeme.
A keďže on mi nevypisuje, kde som, s kým som, nesleduje ma, záhadne sa neobjavuje tam, kde som ja, nebije všetkých mojich teplých kamošov a nerobí mi žiarlivostné scény na ulici, naopak, dáva mi priestor, rešpektuje ma a dôveruje mi.
Čiže, keď som bez neho, myslím len na to, aké mám šťastie, že mi dopraje, aby som bola bez neho. Aký je v pohode a úžasný a aká škoda... Že tu nie je. Ako prídem k nemu a budeme sa rozprávať o tom, ako bolo von s kamošmi, ja mu poviem, že bolo super, ale celý čas som na neho myslela a nebude to len fráza, ale krutá bolestivá pravda.
Náročná je tá láska. Niekedy, keď mi už veľmi lezie na nervy ako veľmi mi chýba, nahlas zakričím: ,,Ty piča! Prestaň na neho myslieť!“
Už sa nikdy nevrátia časy, keď som pri šiestom kapitánovi Morgenovi plakala nad kokotmi, ktorí mi zabudli povedať, že už spolu nechodíme, lebo chodia s niekým iným.
Časy, keď som vrieskala po uliciach: ,,KDE SI TY SKURVENÝ ZMYSEL ŽIVOTA!!!!“ , ovracala rohy a očúrala stromy, keď som ohovárala, smútila, tancovala, bavila sa, nenávidela sa a balila hocikoho (hocičo), budila sa na cudzích bytoch, schodoch, štátoch ( o tom potom) a na sračku zhúlená poučovala nepriaznivcov tohto životného štýlu heslom: ,,Mami, keď motýľovi odtrhneš krídlo, zomrie.“
Teraz k niekomu patrím.
Našťastie stále som tučná a trápna.
(Je 23:55. Prišla spolubývajúca . V meste som ju stretla s nejakým mužom. Opýtala som sa, kto to bol . Niečo nezrozumiteľne zašepkala, znelo to ako ,,debil“ tak som zakričala: ,,Bol to debil?!“ A z jej izby zaznel mužský hlas. Zahanbená pozerám do steny. O 00:00 mi zazvonil telefón a pípla smska - úplne naraz. Mám narodeniny. Píše mi môj frajer a volá mi môj teplý kamoš. Muži môjho života. Je 00:03 mám tri minúty narodeniny. Som sama v izbe a plačem nahlas tak ako každý rok. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Sama. Je 0:52 prestala som sa ľutovať. Načo toto bolo dobré?)
Ležala som na posteli v jeho izbe. On sedel na stoličke. Krájal pomaranč. Rozprávali sme sa o Troška Troska.
- O čom to teda bude?
- Vieš Frajer, bude to o tom ako sa snažím byť úspešná a dokonalá, ale nedarí sa mi.
- Ale ty si úspešná.
- Jasné že nie som. Pozri sa ako vyzerám, čo robím, som totálne nešťastná a neúspešná a ešte aj trápna!
Podoprela som sa nohami o stôl, posunula sa troška vyššie na posteľ, hľadala som si svoju pohodlnú polohu.
- Ale prosím ťa, veď na to, koľko máš rokov, si veľmi úspešná.
- Nie som!! Naozaj!
Mrvila som sa.
- Si!!- zakričal.
Chcela som sa posunúť ešte vyššie na posteľ a vtom som nohami prevrátila stôl. S notebookom, sviečkami, fotoaparátom, mobilom, piatimi knihami a náhradnými okuliarmi.
Keby som nemala traumu zo slova ,,Vitaj,“ keď nás raz v našom vlastnom byte privítal nevlastný otec mojej mamy, povedala by som: ,,Vitajte! Sme Troška Troska!“
Ale jebem na to.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára