Chcel som jej protirečiť, ale radšej som iba pokýval hlavou a sľúbil som jej, že sa napravím. Áno, sračky sú bolestivé a nikto o nich nechce počúvať. Treba hľadať príjemné témy na nezáväzné konverzácie. Kytice. Šteniatka. Wellness. Jednoducho niečo, čo vyvoláva príjemné pocity.
Ale povedzme si to na rovinu. Sú nezaujímavé sračky, ktoré iných ľudí zaťažujú a potom sú sračky, ktoré vyvolávajú emócie. Ako keď sa muž postaví pred Vila Rozborila, rozpovie dojemný príbeh o živote invalida, publikum sa rozplače a on dostane za to bazén z Mountfieldu. Ktorý potom musí pravidelne čistiť, ale keďže je invalid, tak sú s tým bazénom iba samé sračky. Ale pravidlo úspechu je jasné. Treba si nájsť vhodné publikum, ktoré prejaví dostatok nadšenia pre vaše sračky.
Sedím v tmavej chodbe na plastovej stoličke a netrpezlivo čakám na svoj debut. Dvere sa otvárajú, ja vchádzam na scénu predstavenia, ktorý ocení nejeden milovník drámy.
DEJSTVO 1: Rodina
„Moja mama chcela spraviť na môjho otca dojem. Otec bol horolezec, tak mu nahovorila, že ona je tiež horolezkyňa. Prvé rande treba odpáliť niečim, čo vás spája a to sa hneď aj ukázalo.
Išli liezť na múr, otec rýchlo liezol hore, mama s ním chcela držať tempo. Nezvládla to, spadla z múru rovno do rozkopaného kanála a tak rande zavŕšili na pohotovosti.
Neviem, prečo majú ženy potrebu sa hrať na niečo, čo vlastne ani nie sú a predstierať záujem o veci, ku ktorým prirodzene neinklinujú. Nakoniec sa však vzali a hneď po svadbe začala mama panikáriť, že môže byť neplodná. Panika vznikla z maminých chlpov na nohách. A tak si povedali, že hneď otestujú jej plodnosť a o 9 mesiacov som sa narodil ja. Takže som v podstate dieťaťom lží a experimentov.“
- Mne už načisto hrabe! Vôbec neviem, čo mám robiť!
- Prosím ťa, upokoj sa. Už znieš ako tvoja matka.
- Však to! Asi som podedil to najhoršie z vás. Ako ste vôbec mohli splodiť dieťa?
- Niekedy sa tomu sám čudujem, tvoja mama je chodiaca iracionalita a ja som čisté rácio.
- A ja som čistá križovatka!
- Prepáč, neurobili sme ti to naschvál.
DEJSTVO 2: Práca
„Počas školy som si hovoril, že na uplatnenie v spoločnosti potrebujem dobré a perspektívne miesto. Také, ktoré ma bude baviť a napĺňať. Zároveň mi umožní kariérny postup, lepšie finančné zázemie a s tým spojené aj uznanie od spoločnosti.
Myslel som si, že som si našiel perspektívne miesto, ale je to čierna diera! Volajú to open space, ale je to v podstate skladisko. Všade samé krabice, som natlačený pri malom stole, ak sa náhodou pohnem dozadu, vrazím stoličkou do kolegu. Toto má to byť to uznanie od spoločnosti?
Aby toho nebolo málo, raz si u nás niekto odložil po zime lyže.“
- Mám spätnú väzbu na teba od kolegov.
- A?
- Irituješ ich.
- No samozrejme, v tejto firme sa človek nikomu nezavďačí, lebo všetci sa na seba usmievajú, tľapkajú sa po pleciach a potom sa v kuchynke ohovárajú.
- A ty sa nemôžeš usmievať?
- Prečo by som mal, keď na to nemám dôvod?
- Vidím, že to s tebou bude ťažké.
- Vyhadzujete ma?
- Ešte nie, ale mohol by si sa pokúsiť obmedziť svoju osobnosť.
DEJSTVO 3: Partner
„Mám frajera, ktorý ma má rád. Frajer mi povedal, že sa nemusím o nič starať, stačí, keď budem sedieť na gauči a vyzerať dobre. Jemu to asi stačí, ale mne nie. Väčšinu času trávime na byte pojedaním jedál z donášky a sledovaním amerických sci-fi seriálov, lebo o tom je asi vzťah. Alebo ideme medzi jeho kamarátov, kde sa prezentuje tým, že si našiel spriaznenú dušu, ktorá aj dobre vyzerá. Z času na čas zájdeme na all-inclusive dovolenku, kde sa prežierame všetkými tými jedlami, lebo tak keď ste zaplatili all-inclusive dovolenku, tak si nepôjdete naložiť raz. Naložíte si tak trikrát. Bože, strašne som pribral.
Ja neviem, čo mám od tohto čakať, asi hľadal nejakého exota na úlet zo svojho všedného života. Ale asi iba odtiaľ potiaľ. A tak som skončil ako taký papagáj Ara zavretý v malej voliére. Ale ja potrebujem džungľu!“
Ležím na posteli, plačem, on ma so súcitom pozoruje.
- Prosím ťa, prečo si stále smutný?
- Všetko sa serie! Proste nemám peniaze, skončím na ulici a môžem si to rovno hodiť!
Zalovil do peňaženky a vytiahol z nej 250 eur.
- Neboj, všetko sa na dobré obráti.
- Ale ja ťa neľúbim!
Na nočnom stolíku mi nechal pajdu.
Hľadel som celý šokovaný na psychologičku po tom, ako som dokončil poslednú dávku svojej verbálnej hnačky. Nastála chvíľa ticha. Zapozeral som sa na krabičku vreckoviek. Predpokladám, že to je pre prípad spontánnych sĺz alebo nečakanej ejakulácie. Skôr tie slzy, ale psychoterapia môže vzbudiť najrôznejšie formy emócií a naozaj netreba podceňovať potenciál ľudskej mysle, hlavne keď otvárate trináste komnaty.
Aby som prelomil trápne mlčanie, položil som adekvátnu otázku: „Prepáčte, ale som tu správne?“
„Nuž,“ prerušila psychologička mlčanie a iba sa zahľadela na množstvo papierov, ktoré počas môjho monológu stihla zapísať.
Musíme sa ešte vidieť.
- Tak čo? Ako sa máte, odkedy sme sa videli naposledy?
- Fajn, fajn.
- Niečo nové?
- Všetko! Som pripravený na zmeny v živote!
- Aké zmeny?
- Rozišiel som sa s priateľom.
- Prečo?
- Boli sme na dovolenke a stretol som iného muža. Však vonku je normálne džungľa, kde sa dá loviť a ja som pripravený si v nej nájsť skutočné šťastie.
- A čo práca?
- Dal som výpoveď.
- A čo vás k tomu viedlo?
- Presťahovali nás na iné poschodie, mal to byť väčší priestor, ale krabice presťahovali s nami a pribudlo do kancelárie oveľa viac ľudí. A aby toho nebolo málo, na poschodí nie sú mužské záchody! Sú ženské záchody a vedľa nich ďalšie ženské záchody s pisoárami, ale môžu na ne chodiť iba ženy, lebo na poschodí je veľa žien a nemajú dosť miest na čúranie. Tak som chodil po poschodí, hľadal som mužské záchody, nenašiel som. Skúsil som šťastie o poschodie nižšie a tam bolo plno. Tak som prišiel ku svojmu počítaču, vytlačil som výpoveď a zaniesol som ju na ľudské zdroje.
- A máte už niečo?
- Nie. Ale s frajerom som sa dohodol, že sa o mňa postará.
- Ten nový muž?
- Nie, s tým ešte nechodím. S bývalým.
- Však ste sa rozišli, nie?
- Hej, ale tak potrebujete nejakú istotu v živote predsa! Tak som mu zavolal, rozplakal som sa, že nemám kde čúrať a či sa o mňa postará, keby som skončil bez práce.
- Takže ste spolu teda?
- No nie. To je len plán B, keby nevyšiel plán A.
- A čo je teda plán A?
- To keby som vedel. To vymyslím ešte. Ale mám pocit, že sa všetko na dobré obráti.
- Obávam sa, že toto bude na dlho.
Psychologička mi ukázala rôzne farby, mal som ich rozdeliť od najsmutnejšiu po najveselšiu. Potom mi dala test, ktorý pozostával z otázok typu: „Uvažovali ste niekedy o samovražde?“
A) Nikdy
C) Niekedy
D) Dosť často
E) Stále
Nemám depresie, iba úzkosti a nejakú nervovú poruchu, ktorá spôsobuje, že som prehnane vnímavý na vnemy z okolia, mám neustálu potrebu rozprávať a tiež sa to v detstve môže prejavovať pomočovaním. Doteraz som si myslel, že ten incident v prvej triede bol zavinený mojou hanblivosťou sa vypýtať na záchod. Ale teraz mám diagnózu, na ktorú by som to mohol zvaliť. Keby som si tak zapísal, ako sa vlastne volala. Mohol by som zavolať Maťkovi Gažovi, ktorý mi ten deň neochotne požičal tepláky pripravené na telocvik.
Každopádne, s tou psychologičkou som skončil. Bola príliš vecná, kládla nelogické otázky. A prejavovala málo nadšenia pre moje sračky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára