Vrana proti vrane



Tak som stál pred rozhodnutím. Dve pracovné miesta, dve mestá, dva rozdielne platy. Chcel som sa rozhodnúť racionálne, ale ona nebrala nie ako odpoveď a zavolala si ma na kávu. Tam mi oznámila, že ma chce presvedčiť, aby som šiel pracovať na jej oddelenie v banke. Nepresvedčili ma jej argumenty, ale intuícia. Prišla mi totiž tak trochu šialená. A to mi bolo samozrejme sympatické.

Brodil som sa vo svete pracovného dress kódu, ktorý mal za úlohu potlačiť individualitu a priškrtiť rozmýšľanie kravatou. Ona bola môj maják, pretože bola iná a cítili sme k sebe istú duševnú spriaznenosť a otvorene sme si hovorili aj veci z osobného života. Raz sa mi priznala, že už bola vydatá. Keď mi povedala svoje predošlé priezvisko, prezradila aj svet, v ktorom sa pohybovala. Ako manželka známeho biznismena mala luxusný život, ktorý pozostával zo zariaďovaniu bytu, exotických dovoleniek a večierkov u ľudí z horných 10 000. Zrazu sa z jej rodiny a priateľov stal plebs, ktorý už nerozumel jej problémom pri výbere koberca a ona zase nerozumela ich existenčným problémom. A sama pritom nevidela, že má problém.
Stalo sa to na záhradnej párty u podnikateľa z finančnej skupiny. Rozhliadla sa naokolo, keď si uvedomila, že je v zlatej klietke. A je v nej s ľuďmi, ktorí ju nudia a s manželom, ktorý hovorí iba rečou peňazí. Jej manžel čakal reprezentatívnu ženu po svojom boku, ale ona tam zrazu nebola. Ukradla totiž hostiteľom z garáže segway, na ktorom ušla z párty podpísať rozvodové papiere.

„Vieš, ja chodím k terapeutke,“ priznala sa mi, „a mám taký problém, že ak je moja myseľ v pokoji, tak chytím paniku, že neexistujem. A potom začnem robiť bordel, aby som sa opäť cítila nažive.“
Chápal som ju. K psychoterapeutke som nechodil, diagnózu som určenú nemal, ale tiež som tušil, že na tom podobne a konečne som mal pocit, že v tom nie som sám.

Ona možno mala pocit, že ušla zo zlatej klietky, ale tentokrát som ju videl ja. Obzrel som sa dookola a budova banky mi pripomínala väzenie. Aj keď boli okná zo skla, nedali sa otvoriť, v strede budovy bolo átrium, ktoré mi pripomínalo väzenský dvor.
„Utečme preč,“ navrhol som jej, „aspoň raz za čas musíme zistiť, aké je to vonku.“ A tak sme sa za bieleho dňa uliali z práce a išli sme na kreatívny kurz písania. Ona písala zenové opisy okna, na ktoré pršalo a ja som písal o tom, ako veľmi nenávidím svoju prácu a aké nezmyselné pravidlá tam fungujú. Takto chutila sloboda. Aspoň na chvíľu.

Tento moment ale musel skončiť a opäť sme sa vrátili do banky. Toto vôbec nie som ja, tento človek v kravate, čo sa musí tváriť dôležito a sadnúť si na obedoch s inými dôležitými ľuďmi, s ktorými si aj tak nemám čo povedať. A tak som si rozhodol sadnúť si sám. Dosť bolo pretvárky. Kde je pravda a autenticita? Skrýva sa v podmienkách napísaných drobným písmom? Alebo v bankových poplatkoch, o ktorých bežný človek nemá ani potuchu?
Sedeli sme na meetingu, kde ona prezentovala stratégiu na ďalší rok: „Celé som sa to rozhodla spraviť v štýle futbalu, aby to bolo zrozumiteľné pre všetkých. Toto je naša brána, v ktorých máme našich zákazníkov. A potrebujeme dobrú obranu, aby sme si ich udržali. A ako porazíme konkurenciu? Predsa pôjdeme do útoku!“
Toto snáď nemyslí vážne. Už aj ona je človek, ktorý hovorí všetko a zároveň nič. Tak som demonštratívne odišiel. Po pár dňoch ma čakala na stole pohľadnica so španielskym príslovím: „Kto chce hovoriť pravdu, nech má vonku osedlaného koňa.“

Zavolala si ma do kancelárie na stretnutie. Vraj nevykazujem tímového ducha, som konfliktný a ľudia sa sťažujú, že nesedím s nimi na obedoch. Musíme ukončiť našu spoluprácu. Aj som to tak trochu tušil, ale chcel som sa ešte pohádať, ale aj tak mala nakoniec posledné slovo: „U mňa prvá sebareflexia prišla až po prvej väčšej facke, ktorá priletela, keď som bola v tvojom veku. Ber to ako príležitosť.“

Lúčil som sa s ľuďmi, ktorí mi želali veľa šťastia a hovorili, že oni toho majú plné zuby, ale musia predsa len splácať hypotéku. Vyšiel som z budovy banky, zašiel som do potravín a kúpil som najdrahšie víno. Sadol som si pred obchod na obrubník, pijem, fajčím a hovorím si: „Tak takto chutí sloboda.“

TROSKA: ON
Tento text pôvodne vyšiel v FORM magazíne #08 - 07/2016.


Žiadne komentáre: