Povedzme si niečo o starých ľuďoch.
Ja by som veľmi chcela byť taká dobrá duša, čo verí v múdrosť predkov, uctieva ich, s napätím sleduje každé jedno slovo, čo vypustia zo svojich vráskavých úst... keby mi len starí ľudia nešli tak nehorázne na nervy.
Takto, moja babka, napríklad, je strašne super, múdra milá žena, čo mi vie vždy dobre poradiť, aj ma prekvapí, aj robí srandy a aj som po nej podedila milión krásnych vecí (akože aj vlastností, aj majetku). A verím, že takých babiek a dedkov existuje niekoľko a sú kamienkom v kruhu spomienok nemála ľudí. O tom potom.
Ale všeobecne: kde sa vzala tá nemenná pravda, ktorou nás kŕmia od malička, že starí ľudia sú dobrí, láskaví a že sú to studnice múdrosti? No, kde? Neviem kde. Lebo väčšina starých ľudí, ktorých ja takto cez deň stretnem, je nevrlá, protivná, vykrikuje a má potrebu všetko komentovať bez toho, aby sa aspoň päť percent starala o to, či je ich komentár na mieste alebo či niekoho zaujíma.
Ja bývam na Bôriku. To je tá oblasť nad Bratislavským hradom, kde je pekne, ticho, sú tam veľvyslanectvá a bývajú tam buď zbohatlíci v brutálnych domoch, čo vyzerajú ako z Despicable Me (Já, padouch) alebo staré babky a dedkovia v haraburdích domčekoch a vilkách.
To, kde bývam nespomínam preto, aby som pomachrovala (aj keď trochu aj preto), ale najmä, aby som poukázala na to, že starčekov a starenky stretávam dosť často (keďže chodím MHD a starí ľudia tiež chodia MHD, lebo novozbohatlíci chodia v audinách a kabrioletoch a neviem čom ešte).
Takmer vždy, keď idem v MHD, je tam starý človek a takmer vždy, keď idem v MHD a je tam starý človek, je s tým starým človekom nejaký problém. Problém typu, že sa s niekým poháda alebo niečo blbo komentuje alebo vykrikuje alebo tak. Jasné, že ich tu nebudem haniť za to, že sú spomalení a nevedia poriadne chodiť a musia mať milión barlí, to ide s vekom a za to fakt nemôžu (aj keď toto je na nich tiež dosť otravné).
Ja sa v MHD správam veľmi nekonfliktne a submisívne. Nie preto, že som Ježiš Kristus hromadnej dopravy, ale preto, že nemám rada cudzích ľudí, nechcem sa s nimi kontaktovať, ani očne ani nijak inak a čo chcem úplne najmenej je to, aby sa ma dotýkali spotenými stehnami alebo inými časťami tela.
Tým chcem povedať, že si málokedy k niekomu prisadnem, nikdy sa nepúšťam s ľuďmi do reči, neotravujem ich, aby mi štikli lístok alebo zazvonili na zastávke na znamenie. Skrátka: daj mi pokoj a ja ti tiež dám. Je teda jasné, že keď vidím starého človeka, spozorniem. Lebo oni sú asi často sami, tak schválne vyhľadávajú v MHD situácie, kedy sa môžu s ľuďmi púšťať do reči.
Nevadí mi, keď ma poprosia, aby som im štikla lístok alebo zazvonila. Aj koľkátka to je a kam to ide im s radosťou poviem. Aj nahlas, lebo viem, že mávajú problémy so sluchom. Ale čo je veľa, to je veľa.
Najviac nenávidím, keď si starí ľudia zaumienia, že chcú sedieť presne na nejakom sedadle a snažia sa ma odtiaľ vyhodiť napriek tomu, že v autobuse je triliarda voľných miest.
Lebo dobre, ja tiež najradšej sedím na tom jeden a pol sedadle napravo za šoférom, ale keď tam niekto už sedí, tak si sadnem inde a nebudem toho človeka otravovať, vykladať naňho umastené nákupné tašky alebo sa k nemu pchať a tlačiť naňho svoje spotené zošuverené telo, čo smrdí ako prostriedok proti moliam.
Ja keď niekedy sedím na tom sedadle a vidím, že okolo mňa je veľa voľných a nastúpi niekto starý, tak sa naschvál tvárim, že toho starého človeka nevidím, aby ma neotravoval, že tam chce sedieť alebo, že sa chce ku mne natískať. Dám si vedľa seba kabelu a dobre.
Lenže niekedy sú starí ľudia strašne osamelí a už dlho nič nepovedali, tak si neodpustia komentár, že: MLADÁ pani koľko zaberá miesta. Alebo: MLADÁ pani nám to tu všetko zaberie.
Vtedy mám chuť im normálne jednu prijebať. Ale neurobím to, lebo som bola vychovávaná v duchu lásky k starým haraburdám.
Všimli ste si problém vo vete: „MLADÁ pani nám to tu všetko zaberie.“? Oni si jednoducho myslia, že všetko na svete je ich majetkom.
Druhá vec, čo nenávidím je, keď starí ľudia komentujú šoférsky výkon. „Íha, jak tento ide, jak taký blázon... no a teraz brzdí! Teraz brzdí! No a už zase ide rýchlo.... a už brzdí... a už zase...“ Na čo je komu takýto komentár? Na čo? Veď šofér vie, že ide a potom brzdí a potom zase ide. A aj ostatní cestujúci to tak trochu tušia.
Ale keď napríklad ja telefonujem v MHD, čo je zmysluplná činnosť, lebo napríklad riešim niečo pracovné a je to konštruktívne, lebo ten človek na druhej strane z toho niečo má, vtedy sa starí ľudia zase rozkrikujú, že čo si to táto MLADÁ pani predstavuje a má byť ticho a že sa šofér nevie sústrediť.
Dala by som im kopačku do hlavy, ale už som povedala, že som bola vychovávaná v mierumilovnom duchu, však?
Úplný absurd je, keď starí ľudia v MHD komentujú, čo mám oblečené. A to nechodím nejako extravagantne. Ale oni si predsa len pustia hubu na špacír v zmysle, že MLADÁ pani je v čiernom a že jej bude teplo. Alebo že MLADÁ pani má krátky rukáv a zase až také teplo nie je alebo podobné módnopolicajné postrehy. Mám chuť im vtedy povedať, že ľudia, čo nosia ponožky v sandáloch, silonkové podkolienky, háčkované bolerká a látkové vreckovky s uzlíkmi namiesto klobúkov, by mali sedieť na svojich vynútených miestach a držať piču.
Viete, lebo mňa na tom ani tak neštve, že hovoria o mne v tretej osobe (teda, to ma dosť štve a štve ma to aj na normálnych ľuďoch – lebo ak so mnou máš problém, tak sa konfrontuj a nesprávaj sa ako idiot), ale štve ma, s akým hnusom vyslovujú to MLADÁ v slovnom spojení „MLADÁ pani“.
Ja viem, že mi závidia moju mladosť, to je pochopiteľné, je jasné, že skôr budú starí mladým závidieť mladosť ako naopak, lebo starí sa často správajú ako kokoti a to ani zďaleka nie je závideniahodné, pravdaže.
Ja keď nejakej pani pomáham s taškou do MHD, tak nikdy nepoviem, že: nech sa páči, STARÁ pani. Vždy poviem len pani. Lebo čo? Lebo mám úctu k starším. Tak by mohli mať aj starí úctu k mladším.
Navrhujem zaviesť MESIAC ÚCTY K MLADŠÍM. To bude taký mesiac, že bude pokoj a mier. Vôbec si nepredstavujem, že nás budú starci púšťať sadnúť, ani, že nám budú pomáhať s taškami a čítať nám číslo autobusu, len sa budú správať normálne.
Tým normálne myslím to, že ma pani nezbije barlou len preto, že chce, aby som jej pomohla s taškou, keď vystupuje. True story!
Určite si vravíte, že tej bitke predchádzala nejaká konfrontácia, kedy ma pani prosila, aby som jej pomohla a ja som jej odpovedala posielaním do piče. Vôbec nie! Normálne si stojím pri dverách, zazvoním na znamenie a zrazu cítim buchnát francúzskou barlou. Otočím sa a pani na mňa huláka: Zoberte mi tie tašky, MLADÁ pani!
Lebo STARÁ pani mala asi dojem, že všetci ľudia narodení menej ako pred sto rokmi sú jej sluhovia.
Tašky som jej zobrala a vyniesla z autobusu. Prečo? Lebo ja neviem reagovať, keď na mňa hulákajú dôchodcovia. Pretože do mňa od malička vštepovali, že sa nepatrí im odporovať, že babka na prechode pre chodcov je vec, ktorú treba chrániť ako oko v hlave, že starí ľudia v sebe skrývajú dobro a múdrosť predkov.
Ale povedzte mi toto: ako sa stane, že keď bol niekto celý život kretén, zákerný a zlý, tak úderom staroby sa z neho stane čarovná starenka, čo ti vyčaruje úsmev na perách?
Neverím, že keď je niekto kokot, tak sa na staré kolená obráti na studnicu múdrosti. Lebo čo? Všetky jeho zlé vlastnosti sa vekom zlepšia?
No, tak mi povedzte, čo sa vekom zlepšuje?
No vidíte.
Takže, ak platí, že sa vekom nič nezlepšuje, ba dokonca možnože aj zhoršuje a keď platí, že starí ľudia sú často sami a nemajú sa s kým baviť a preto vykrikujú svoje hejty kedy im napadne, aká je pravdepodobnosť, že o štyridsať rokov nebudem v MHD mlátiť mladých ľudí francúzskou barlou za to, že sedia napravo za šoférom na jeden a pol sedačke?
Tak a teraz sa nad sebou zamyslím dva dni.
TROSKA: DIAMANT
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára