Dnes mám nutkavú potrebu zveľaďovať domácnosť a tak od rána umývam okná. Nemám to vo zvyku, ale čo mi ostáva? Dnes sem príde on. Tak si na všetkom dávam záležať, lebo to bude láska.
Niekto by si mohol myslieť, že láska je pocitová záležitosť, ale ja som k tomuto dospel trochu inak. Moje uvažovanie je postavené na čistej racionalite. On totiž spĺňa všetky atribúty toho pravého pre mňa.
Je zadaný, v kuse sa najebáva, fajčí, má pozitívny vzťah k drogám a kurví sa, kade chodí.
Čo sa týka vzťahov, tak už som dosť starý na to, aby som uvažoval racionálne. Keď sa spätne pozriem na svoje vzťahy, všetky boli značne disfunkčné. Áno, teraz to uznávam. Vtedy som to vnímal inak. Evidentne som podvedome vyhľadával samých kokotov. Možno by sa aj našli nejaké svetlé momenty, ale tvrdá racionalita nepustí.
Čo mám robiť, aby som si podvedome neubližoval? Musím zmeniť svoje zmýšľanie. Budem si ubližovať vedome! Možno je chyba mať očakávania, tým si vytváram iba priestor na sklamanie. Ale keď pôjdem s plným vedomím do niečoho, čo nemá šancu? Možno budem milo prekvapený.
Keď sme sa prvýkrát stretli, bolo to ako z rozprávky plnej zázrakov. Bol som totiž na drogách. Zase som sa ocitol na párty, kde boli dve kategórie mužov. Prvá kategória boli muži, s ktorými by som neriešil. A druhá kategória boli muži, s ktorými som niečo riešil, aby som potom zistil, že patria do prvej kategórie. A zrazu stál predo mnou on, nová tvár na ihrisku. Pozrel som sa na neho, on sa pozrel na mňa a ja som ho pobozkal. On ako správny gentleman navrhol, či nejdeme na záchody. Vo mne sa ozval pud sebazáchovy, lebo som bol stále v rozprávke a toto predsa princezné nerobia. Tak som mu ušiel. A to sme si ani nezatancovali.
Na celý incident by som najradšej zabudol, keby sme sa nestretli za denného svetla medzi kamarátmi.
„Odkiaľ sa my vlastne poznáme?“ pýta sa ma.
Vieš čo? Ja som bol dofetovaný a ty si so mnou chcel ísť jebať na záchody. Pamätáš?
„Vieš čo? Evidentne máme veľa spoločných známych, tak asi cez nich,“ odpovedám mu.
Tieto okná boli už ale strašne dlho zajebané. Teraz prišiel čas zažiariť. Niekto by si mohol povedať, že riešim pičoviny, ale čo ak je to detail, ktorý ocení? Aspoň uvidí, že sa viem postarať o domácnosť. Vytvoriť teplo domova je proste vlastnosť, ktorá odlišuje manželky od kuriev.
Sedíme na večeri a vo vzduchu je množstvo otázok. Čo je toto medzi nami? Prečo vlastne spolu trávime čas? Cítim to iba ja? Alebo je to obojstranné? Prečo mi hovorí veci, s ktorými sa nechce obrátiť na frajera? Prečo ho vraj ja lepšie chápem? Kam to smeruje? A ako som sa dopiči ocitol na večeri s ním a jeho frajerom?
Akože neviem, čo si jeho frajer o mne myslí, ale rozhodne nechcem, aby ma mal za nejakú bláznivú kurvu. Však medzi nami nič nie je, aspoň nič, čo by spadalo do kategórie análu / orálu / pettingu / rimmingu / fistingu. Keby to spadlo, asi by sa mi k tomu stavalo jednoduchšie. Ale ako sa mám k tomu postaviť?
Nerozprávam s plnými ústami, nevykladám si lakte na stôl, nehrám sa s mobilom. Nech spravím dobrý dojem. Usmievam sa, konverzujem a v hlave mám celý čas: Prečo nie ja?
Na párty pokračujeme bez frajera. Jeho frajera. Lebo ja frajera nemám, on áno a to je ten problém. Zase jedna z tých párty, kde sa nachádzajú dve kategórie mužov. Ja sa zamýšľam nad svojimi hodnotami. Nemôžem si začínať so zadaným chlapom. Musí existovať aj iná možnosť. Mám predsa charakter. A tak končím na záchodoch s mužom z druhej kategórie, ktorý dostal druhú šancu. Toto už nie je rozprávka, toto je realita. Vraciam sa nenápadne do diania párty a v mobile si nachádzam zmeškané hovory od neho.
„Kde si sa stratil?“
„Prepáč, opäť sa prejavili moje štetkovské sklony.“
„Tak to sa teším.“
„Za dverami mojej izby smieš byť na mňa krásne drzý.“
Ale to by som tú izbu musel najprv povysávať! To je niekedy problém. Niekedy chytím existenčnú krízu, ležím v posteli a pýtam sa sám seba: Bude to niekedy lepšie?
Domov si nepúšťam veľa ľudí. Je to pre mňa útočisko, kde sa schovávam so svojimi nedokonalosťami. Tu môžem hádzať veci len tak, aby sa hromadili, tu môžem mať bordel, tu môžem ležať v posteli a žrať nezdravé jedlá, tu sa môžem zosypať a pýtať sa vesmíru: Bude to niekedy lepšie?
A teraz do tejto zóny pustím niekoho, kto ma uvidí takého, aký som. So všetkými nedokonalosťami. S bordelom. S čipsami a kolou pri posteli. Dopiči, toto všetko musím upratať, aby som pôsobil reprezentatívne. Som poškodený tovar. A iba niekto poškodený ma môže chápať. Alebo ma ešte viac zničiť.
„Prečo sa vlastne bavíme? Čo je medzi nami?“
„Poď na pivo.“
„A načo?“
„Pripil by som sa s tebou.“
„Povedz mi, čo odo mňa chceš!“
„A čo ja viem? Možno nejakú spoluprácu?“
„Čo je spolupráca pre teba? Sex?“
„Jediné, po čom túžiš, je mať so mnou sex?“
„Ja netúžim mať s tebou len sex. Ale sme limitovaní.“
„Prečo si taký defenzívny?“
„Čo odo mňa vlastne chceš? Stále si mi neodpovedal.“
„Ja neviem, čo by som mal od teba chcieť. Však my sme spolu iba na žúroch a triezvi sme sa ešte nevideli.“
„Chceš ma spoznať?“
„Rád.“
„Tak platí.“
„Ale podmienka je, že ty sa nemôžeš namotať na mňa a ja sa nemôžem namotať na teba. Vieš, o čom sú otvorené vzťahy?“
A tak teraz umývam okná. Myslím, že to netreba racionalizovať. Ide ku mne na byt, tak som schytil noviny a čistiaci prostriedok. Lebo chytám paniku. Keby to bol jednorazový sex, tak by som to asi neriešil, ale asi mám už očakávania. Nemaj očakávania! Nemaj očakávania! Od takýchto vecí sa treba jednoducho odosobniť. Chápeš? Chladná tvár. Nulové emócie. Jedine takto môžeš vyhrať túto hru. Keď to začneš prežívať, prehral si.
Zapípal mi mobil, ja utekám k nemu. Píše, že nepríde. Vraj ide s niekým iným. Bože, to je ale kokot!
No nehovoril som, že to bude láska?
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára