„Nemôžeš si už konečne dať pokoj s týmito rárohami?“ kričal otec po mame.
Nemohla. Do obchodu Eduscho totiž dorazila nová kolekcia pičovín, bez ktorých by naše životy nedávali zmysel. Čo by to bola za domácnosť, keby v nej chýbala marioneta? Čo by sme si počali bez stolových dekorácii v podobe hlinených sliepočiek? Dalo by sa fungovať bez farebných Martini pohárov na stopke? Nedalo.
Na Hlavnom námestí čakajú ženy v zástupe, kým Eduscho neotvorí svoju bránu k vychytávkam do domácností. Otec prosí mamu, nech aspoň raz nič nenakupuje, ale mama cíti silnú potrebu nasledovať dav a kúpiť na Veľkú noc miniatúrny kolotoč, na ktorom sa vozili veľkonoční zajačikovia.
„A čo s týmto akože budeme robiť?“ kričí otec na mamu, keď tento skvost vybalila doma. Ale nech si kričí, mama v kolotoči našla zmysel, ktorý otec proste nevidí.
Eduschom to nekončilo, na rad prišlo zbieranie drôtených vajičok. Mamina kamarátka ich vyrábala a mama s ňou uzavrela výmenný obchod. Ak vyfúkne tridsať normálnych vajíčok, dostane jedno drôtené. Takto vstúpil do platnosti zákaz rozbíjania vajec, lebo však každé jedno sa dalo zužitkovať v pomere jedna ku tridsať.
- Si hladný?
- Hej.
- A čo by si si dal?
- Chleba?
- Chleba vo vajci?
- Nie, už mám vajec plné zuby.
- Ale naozaj nechceš chleba vo vajci?
- A mám na výber?
- Počkaj, vyfúknem vajcia.
Takto sa dramaticky zvýšila konzumácia vajec na raňajky a taktiež sa predĺžila doba prípravy raňajok.
- Pomôže mi tu niekto?
- Ani nie.
- To sa vážne chcete pozerať na svoju mamu, ako tu sama vyfukuje vajcia?
- Mami, ale ja mám hlad!
- Dobre, ale bude ti musieť stačiť praženica z dvoch vajec, lebo už nevládzem s dychom.
- A nemohli by sme mať pre zmenu napríklad volské oko?
- Čo si nevďačný? Vieš, koľko detí v Afrike nemá čo jesť?
Ľud trpel hladom. Ľud dlho čakal na jedlo. Ľud mal plné zuby praženice. Prišiel čas na revolúciu. Sloboda! Bratstvo! Jebať na to!
A tak padli za obeť škrupiny, ktoré sa rozbili v mene slobody. Ale mama neuznala prehru a tak prišiel zákaz vyhadzovať obaly na vajcia. Určite sa ešte využijú. A tak sa nezmyselne kopili na chladničke.
Pardon, u nás doma má všetko zmysel. Ako ten škaredý vankúš s červeným fľakom.
Pri ňom mama spomína na deň, keď vyhlásila, že aj ona sa môže chovať ako hlava rodiny. Čiže bude mať v piči. Otvorila si fľašu červeného, naliala si za pohár a ľahla si pred telku.
Mama popíja víno, otcovi stúpa tlak. Keď si do toho ešte zapálila a fúkla dym smerom k nemu, stratil trpezlivosť, zobral jej pohár a víno na ňu vylial. Ten červený fľak na vankúši je pamiatkou, že mama bola raz feministka.
Prišiel deň, keď sa mama s otcom odsťahovali do nového domu a ja som ostal v pochmúrnom byte plnom artefaktov. Za gaučom som našiel schovanú igelitku plnú časopisov o varení, háčkovaní a domácich prácach. Pri nej obraz, ktorý mama začala maľovať, keď som bol ešte malé dieťa. A nikdy ho nedokončila. Ďalšie haraburdy, ďalšie smutné spomienky. Už tu nechcem zákazy, všetko pôjde postupne do smetí.
- Kde je ten hlinený pekáč, čo som tu mala?
- Vyhodil som ho.
- Prečo?
- Načo mi asi tak bude?
- Ja som ho chcela ešte niekedy použiť.
- Nikdy si ho nepoužila, tak som ti ho vyhodil.
- A tá drevená tácka je kde?
- Išla s pekáčom.
- Vieš, ako dlho som si ju šetrila? Chcela som si ju zobrať na dom.
- Ty si uvedomuješ, koľko vecí už máš na dome?
- Ale však ešte ju niekto mohol využiť.
- Ako kto?
- Ľudia v núdzi!
- Mami, ty si chcela dať veľa vecí ľuďom v núdzi, ale ja nechcem žiť v skladisku. Mohla si to spraviť, ale nespravila si to. Ako dlho som mal čakať?
- Kam si dal garnižu?
- Čo myslíš? Človeku v núdzi. Vyhodil som ju do smetiaku a hneď si ju vyťahoval bezdomovec. Aké jednoduché.
- A teraz mi povedz, čo si spravil s mojim obrazom.
- Chceš mi povedať, že si ho mala v pláne niekedy dokončiť?
Začala sa vojna. Ja som útočil v prvej línii, protivník schovával veci po rafinovaných zákopoch. A mal jasný prehľad o tom, kto v tomto boji padol. Veľký pivový pohár, wok panvica, krištáľová váza.
Nechcel som mať zľutovanie, ale pozeral som sa na misku na maslo, čajový servis a nepraktické štvorcové taniere. Asi som začal chápať, o čo jej celý ten čas išlo. O domácu pohodu. Chcela si zariadiť útulný domov, v ktorom by sme ráno vstali a našli si prestretý stôl. Na stole miska s maslom, v keramickom čajníku by sa lúhoval čaj a my by sme si spoločne sadli ku stolu, ktorý by zdobili dve hlinené sliepočky.
Prišlo by aj na návštevy, podávalo by sa Martini vo farebných pohároch na stopke. A raz by tu pobehovali vnúčatá a hrali by sa s marionetou. Toľko vecí. A s každou prišla nádej na skutočnú rodinnú idylku. A pritom taký bordel.
Balil som veci do škatúľ, ktoré som dával ku smetiakom. Už keď som položil prvú škatuľu k smetiakom, nabehli bezdomovci a začali sa hrabať vo veciach.
- Pekný hrniec. Nerezový. Aj táto miska pre psa sa mi bude hodiť.
- Len si to berte. A ak chvíľu počkáte, prinesiem ešte ďalšie veci.
- A čo tak všetko vyhadzujete? Sťahujete sa odtiaľto?
- Nie, len sa tu snažím začať žiť.
Nadišiel deň víťazstva. Dostal som sa k tajnej skrýši, v ktorej protivník schovával zásoby pičovín.
Vchádzam do pivnice, v ktorej som nebol už celé roky. Ako dieťa som sa tam bál chodiť, lebo tam bola tma, zatuchnutý vzduch a najviac ma desili všadeprítomné výstrahy o otrave na potkany. Toto sa za tie roky nezmenilo. Len či si spomeniem, od ktorých dverí je kľúč.
Nebolo ťažké to nájsť. Videl som drevenú klietku preplnenú tak, že by sa mohlo zdať, že už sa do nej viac nemôže zmestiť. Ale zmestilo sa. Tajne som dúfal, že kľúč nebude pasovať a že sa mýlim. Ale dvierka sa otvárajú a na mňa sa začali sypať veci. Staré lyže, lyžiarske palice, sánky, igelitky, pokazené spotrebiče a… Ach, tie pojebané obaly na vajcia! A čo teraz? Ako sa mohlo toľko vecí za jeden život nahromadiť?
Snažím sa pobrať naraz čo najviac vecí. Rozhodne nemám zľutovania nad obalmi na vajcia, tie pôjdu ako prvé! Kráčam s plnou náručou vecí a hádžem ich do smetiaka. Papier, plast, sklo… Mám v piči, len nech už je to všetko preč. Chodím do pivnice, k smetiakom, do pivnice, k smetiakom, do pivnice, k smetiakom. A akoby nič. Ja verzus pivnica skóre trilión – nula. A do toho ten sprostý sentiment. Veď kde už by som našiel starý sódovkovač opletený kovovým sitkom? Alebo staré komunistické lampy? Pekné, ale nefunkčné! Všetko vyhodím, všetko vypracem, nakúpim si neutrálny švédsky nábytok za ľudovú cenu a zaradím sa medzi spokojných ľudí, ktorí majú doma a v živote poriadok. Lebo poriadok je základ!
Asi začínam cítiť empatiu voči developerom, ktorý zrovnávajú staré harabizne so zemou a miesto nich postavia výškové budovy, z ktorých ľudia na manažérskych pozíciách čumia na Dunaj. Bože, ako rád by som bol jeden z nich. Aj keď vlastne… Zasraný pocit sentimentu.
Bežím k smetiakom a začnem sa v nich hrabať. Kde môžu byť? Aj ďalší ľudia medzičasom stihli vysypať svoje odpadky. Napríklad, zhnitý šalát, šupky od zemiakov, nejaké rajčiny a veci, na ktoré som radšej zabudol. A vtedy ich nájdem. Dve stropné lampy. Nefungujú. No a čo? Vyčistím ich, pôjdem do elektra, nakúpim potrebné veci, nejaké káble, nejaké objímky, naštudujem si, ako sa vlastne robia takéto veci, vezmem do ruky šrobovák a ako správny chlap ich opravím.
Kráčam celý špinavý domov. Tak čo? Pustím sa do toho hneď teraz? Hm, dnes nie. Dnes tie lampy radšej odložím do pivnice, kde si na mňa pekne počkajú.
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára