Stanica Trnava. Stojím pred budovou, fajčím a izolujem sa od okolitého sveta hlasnou hudbou zo slúchadiel. Zrazu sa predo mnou objaví muž, hľadí na mňa, usmieva sa a snaží sa mi niečo povedať.
MUŽ: No čo? Muzička hrá?
JA: Už som ju vypol, aby som vás počul.
MUŽ: Nechcem otravovať, ale potrebujem 1 euro na ubytovňu v Seredi.
JA: Aha.
MUŽ: A ešte 1,50 na vlak do Serede.
JA: Počujte, nie ste vy nejaký náročný?
Dal som mu 2. „Ďakujem veľmi pekne,“ poďakoval mi a potľapkal ma po pleci. Počúvam hudbu ďalej, keď sa muž vráti naspäť a stíska mi ruku.
MUŽ: Ďakujem! Ďakujem. Ani nevieš, ako som ti vďačný. Žena ma čaká hore, tak ja reku, že ju pozvem na kávičku z automatu. Je zima, tak preto mám také studené ruky.
Vieš, ja som robil vo fabrike, odtiaľ ma vyhodili a teraz sme na ulici. A tak radšej si popýtam peniaze, lebo inak by som musel niekoho zabiť. Počuj a cigaretku mi nedáš?
JA: Nech sa páči.
MUŽ: Ja viem, som drzý, ale nevypýtaš si… Nemáš. Však ja by som si aj kúpil, ale vyhodili ma z práce a agentúra ma nechala v štychu, lebo nikoho teraz nezamestnávajú a iba všelijaké audity robia. A ja už som so ženou zohratý, raz to potiahnem ja, raz ona. Máme rovnocenný vzťah! Ale teraz musela zostať s deťmi a tak sme sa ocitli na ulici, lebo sme nemali z čoho zaplatiť nájomné. Tak sa pýtam… Toto je tá demokracia? Lebo ja jej vôbec nerozumiem a je to pekne naprd. Dcéru sme chceli dať do škôlky, ale nevzali ju, lebo nemám džíp. Prídem do škôlky a oni mi povedia, že prepáčte, máme plno. Príde ženská na džípe, ovešaná reťázkami a hneď ju všetci obskakujú. Povedz mi, toto je tá demokracia?
JA: No to vám v tej škôlke musia povedať.
MUŽ: To je škôlka pre deti bohatých rodičov a čo ja zmôžem? No nič! Táto demokracia za nič nestojí. Za toto sme bojovali? Aby sme ťukali do tabletov a komunikovali cez mobily? SMSky, e-maily, chaty, pičoviny. Ja keď chcem s niekym komunikovať, tak pre mňa je komunikácia, že sa pozerám z očí do očí, ako teraz sa pozerám ja tebe! Lebo o čom to potom je? Ľuďom chýba kontakt! A potom sa strieľajú jak to dievča, čo sa strelilo brokovnicou do hlavy. A namiesto listu na rozlúčku zase prijebané SMSky poslala. Piča.
Ty vieš, čo je to brokovnica? Však to ti rozjebe hlavu! Ja mám dcéru, ja by som sa zabil, keby si niečo spravila. O 2 mesiace má 15, musím jej spraviť oslavu. A ja mám o 2 roky 40. Ja viem, nevyzerám, ale to je dar od Boha, že mám takýto ksicht jak taký mladý debil. To som mal 24 a vtedy platil zákon, že cigarety mohli predávať iba osobám nad 18 rokov. A ja som vtedy fajčil Westky, tak hovorím pani v trafike, že jedny Westky a ona, že mám ísť niekam inam, kde mi ich predajú. Taká hanba! Som sa cítil jak taký debil.
JA: Prepáčte, ale ja už musím utekať na vlak.
MUŽ: A kam? Do Serede?
JA: Nie, do Piešťan.
MUŽ: Jáj, do Píšťan. Tak nech sa vám dobre vodí a ešte raz ďakujem!
V Piešťanoch vystupujem z vlaku a vrhnú sa na mňa dve jehovistky s letákom, na ktorom je napísané „Veríte v zázraky?“.
„Prepáčte, ale nemám záujem,“ oznámim im a pustím si hudbu. Predsa len viem, kedy má zmysel niekoho počúvať.
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára