„Chlapče, pokojne! Na to musíš jemne! S citom. Ako keď hladíš ženský prsník.“
Takto znel úvod na prvej jazde v autoškole. Reč nebola o predohre, ale o tom, ako správne držať volant. Inštruktor bol tlstý prasák so spôsobmi gentlemana, ktoré sa prejavovali tak, že počas jazdy po mne zakričal, aby som zastal, aby sa mohol vyšťať na krajnici cesty. Asi sa snažil nájsť so mnou spoločnú reč a ja som sa tváril, že sme našli spoločnú pôdu… Ale nič mi to nehovorilo.
Na kontakt s maminými prsníkmi som buď zabudol, alebo som túto spomienku vytesnil. Ale ak dobre počítam, celkovo som mal interakciu s tromi pármi ženských prsníkov, ktorej vždy predchádzala otázka: „A ty vážne nie si teplý?“
Samozrejme, nikdy som to nedošoféroval do šťastného konca, lebo viete, aké je to jazdiť pod vplyvom alkoholu.
V tom veku som ešte nemal jasno, či mi lepšie pôjde hľadenie volantov, alebo narábanie s radiacou pákou. Čo vám poviem, autoškola bola pre mňa boj. Na trenažéri som jazdil po trávniku, moje skúšobné jazdy sprevádzal krik a plač. Inštruktor kričal, ja som plakal.
Pri pozdĺžnom parkovaní. Pri radení do kopca. A vždy, keď mi na križovatke, skapal motor. Lebo povedzme si úprimne, mal som problém už pri testovacích obrázkoch určiť, ktoré auto má prednosť. Ale keď si scénu z obrázku prežívate naživo a do toho inštruktor kričí „Však si na hlavnej, ty kokot!“, do toho sa primotajú chodci (ktorí na obrázkoch nikdy neboli), môžete v autoškole získať povesť ako ten, ktorý skoro zrazil dôchodcov na prechode. To sa môže stať každému, ale inštruktor nado mnou zalamoval rukami a krútil hlavou: „Bože, ty tu skúšku nikdy nespravíš!“
Ha! Spravil som! Neviem, či to bolo tým, že sa vo mne prebudil šoférsky talent, alebo mal policajt znížené nároky, lebo baba predo mnou časť skúšky jazdila v protismere… Hlavné je, že som vodičák získal.
Spôsob výučby sa ale odrazil aj na mojom jazdení. Otec mi dal kľúče od svojho starého auta a ja som vyrazil na cesty. A vzápätí som pochopil, čo všetko som sa v autoškole nenaučil.
Prišiel som na benzínovú pumpu, vystúpil som z auta a snažil som sa odomknúť uzáver od nádrže. Točím kľúčom, točím, točím, točím a nič. Nádrž sa nechcela otvoriť. Na pumpe sa začala vytvárať rada a ja som ani za Boha netušil, kde môže byť problém. Autá pribúdali, ja som prepadal zúfalstvu a do toho muž v aute za mnou na mňa škaredo pozeral, ako keby som bol úplný idiot a mňa sa to trošku dotklo… Ale nebudem vzťahovačný a pokúsim sa to vyriešiť ako rozumný človek. Prišiel som k jeho autu, zaklopal som mu na okienko a keď ho spustil, strčil som mu hlavu do okna s milým príhovorom: „Dobrý! Prepáčte, ale ak tu nechcete čakať ďalšiu polhodinu, mohli by ste mi ukázať, ako sa otvára nádrž na aute?“
Nasratý muž vystúpil z auta, otvoril mi nádrž, na čo som sa pokúsil nonšalantne zasmiať: „Aha! Tak ono sa to točí do druhej strany!“
Muž na mňa hodil ultimátny škaredý pohľad a treskol mi uzáver na kapotu auta. Dobre, titul Miss Sympatia asi nedostanem, ale účel svätí prostriedky. Nádrž som mal otvorenú a mohol som sa pustiť do ďalšej hádanky: „Aké palivo ide do tohto auta, do piči?“
- Ty si ten najhorší šofér, akého som kedy videl.
- Však sa učím! A nie je to až také zlé!
- Veď ty si vrazil do dopravného značenia!
- Stálo mi v ceste! Už sa k tomu nevracajme a radšej mi povedz, ako zapnem zadný stierač.
- Toto si skúšal?
- Ty debil! To je odstrekovač. Ja nepotrebujem umyť okno. Veď prší!
- Počuj a má to auto zadný stierač?
- Prečo by nemalo? Však toto nie je limuzína!
Na parkovisku nechápavo pozerám na auto a volám otcovi: „Tati, počuj, malo toto auto niekedy zadný stierač?“
Hovorili mi, že sa to časom zlepší, len netreba mať strach. Ale ja som mal opodstatnený strach. Lebo som pri cúvaní vrazil do stromu. Lebo som na križovatke zaradil namiesto jednotky spiatočku. Lebo po mne druhé autá trúbili. Nedávajte mi to za vinu, ja som si ten vodičák nedal!
Ale nakoniec som dospel do štádia, keď som si povedal, že asi nebudem ako typický chlap, ktorého berú rýchle autá a veľké kozy. A preto som sa rozhodol, že si nájdem ideálneho chlapa. Nech je milý, pozorný a chápavý a to sa prejaví v tom, že ma bude voziť autom z miesta A na miesto B.
Budím sa na zastávke v Mlynskej doline a nechápem, ako som sa tam dostal. Volám milencovi, aby po mňa okamžite prišiel. Uznávam, boli tri hodiny v noci. Uznávam, bol som opitý. Uznávam, on mal frajera. Ale neprišiel! Tak to asi nebola láska.
Po všetkých šialenstvách vo „vzťahoch“ som si povedal, že už by som sa konečne mohol začať chovať ako samostatný jedinec a už nebudem, ale vážne nebudem nikomu vyvolávať. Ani keď sa potrebujem presťahovať!
To sú proste momenty, keď si uvedomíte, koľko pičovín ste si doma nahromadili a čo vlastne potrebujete k životu. A tak som si zbalil život a som sa trmácal po ulici ovešaný batohmi, taškami, z ktorých mi vypadávali lieviky, panvice, vankúše a iné životne dôležité veci a ešte som do toho za sebou ťahal kufor a kôš na špinavú bielizeň naplnený ďalšími pičovinami. Celé som to zázrakom natrepal do autobusu a pekne som to porozkladal po sedadlách a iba som si hovoril, že nebudem riešiť pohľady ľudí, aj keď som si sám pripadal ako zúfalé indivíduum. Predsa len, kto do stredu autobusu naaranžuje kôš na špinavú bielizeň? O pár zástaviek neskôr nastúpil bezdomovec. Evidentne všetok svoj majetok napchal asi tak do dvanástich igelitiek, ktoré v autobuse porozkladal po zemi. Za normálnych okolností by som sa tváril znechutene, ale teraz som si povedal: „Konečne nejaká spriaznená duša!“
Vodičák som si spravil na prahu dospelosti. Ale dospel som asi až teraz. Už som dospel k tomu, že nikdy nebudem šoférovať, vlastniť auto, meniť pneumatiky zo zimných na letné a z letných na zimné. Nebudem riešiť PZP, výmenu oleja, emisné kontroly. A rozhodne už nebudem riešiť mužov s frajermi, lebo mám čo? Úroveň. A keď na to príde, už nebudem vyvolávať. Lebo mám na to… Chovať sa ako samostatný jedinec. Alebo si aspoň zavolať Uber.
TROSKA: ON
Bonus na prvú jazdu Uberom:
Stačí, ak si nainštalujete aplikáciu Uber, zadáte kód TROSKA a zo svojej prvej jazdy získate zľavu v hodnote 10 €.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára