Tím 1 zvolal: „Andrej!“
Tím 2 zvolal: „Peter!“
Tím 1 zvolal: „Jano!“
Tím 2 zvolal: „Šimon!“
Tím 1 zvolal: „Marián!“
Tím 2 zvolal: „Paľo!“
Tím 1 zvolal: „Tibor!“
Tím 2 zvolal: „Jožo!“
Tím 1 zvolal: „Marek!“
Tím 2 zvolal: „Lukáš!“
A čo ja? Kam mám ísť? Chce ma tu vôbec niekto?
Už od raného detstva mi bolo jasné, že ja a šport si nebudeme rozumieť. Dodnes nezabudnem na traumu, ktorú som zažíval pri delení na mužstvá, lebo vždy som skončil pri výbere ako posledný. Dobre, niekedy predposledný a to už som sa tešil, že v kolektíve začínam byť obľúbený.
Nemôžem im to mať za zlé, predsa len každý chce zvíťaziť a so mnou tie vyhliadky boli horšie, lebo vo futbale som dal gól iba raz v živote. A to tiež omylom.
Nejakou náhodou som sa ocitol pri súperovej bráne, zrazu pozerám „Aha, lopta,“, kopnem do nej a zrazu spolužiaci kričia: „Gól!“
„Ja som dal gól? Ja som dal gól?“ nechápavo sa pýtam.
Keď mi spolužiaci prikývli, začal som kričať, natiahol som si tričko cez hlavu a bežal som cez školský dvor, lebo to som videl v televízore, že sa takto z gólu tešia profesionálni futbalisti.
Ale aj tak sme zápas prehrali.
Toto je jasná demonštrácia, že futbal je aj tak trochu o šťastí. Stačí byť v správnu chvíľu na správnom mieste a gól môže dať aj úplný antitalent, ako som ja. Ale je to asi tak trochu ako v športke, to že sa to stalo raz, ešte neznamená, že sa to musí zopakovať. A to sa veru nezopakovalo. Nevedel som kopnúť do lopty, nevedel som prihrať, nevedel som reagovať na prihrávky. Preto som skončil väčšinou v bráne. Ale aj úloha brankára si vyžaduje určité vlastnosti ako rýchlosť a schopnosť reagovať, ktoré u mňa kolosálne absentovali. Ešte aj trtko z vedľajšej triedy, ktorý končil predposledný vo výbere, sa mi posmieval a napodobňoval ma, ako smiešne chytám loptu. Si o sebe myslíš, že si obľúbenejší, ty kokot?
Futbal je jedna kapitola, ale ešte viac ma desili individuálne disciplíny, lebo výsledok futbalového zápasu je o kolektíve, ale v týchto prípadoch to bolo čierne na bielom, že som grambľavé indivíduum. Dvanásťminútovka, skok do diaľky, hod granátom do diaľky… Ako som ja nenávidel hod granátom, lebo v mojom prípade sa to nedalo nazvať hodom do diaľky, maximálne tak hodom do zeme.
Na škole sa vždy začiatkom školského roka konal športový deň. Bola to jedinečná príležitosť ukázať špičkové atletické výkony, podporiť športového ducha a prekonať samého seba. A pre mňa to bola jedinečná príležitosť začať s ľahkými drogami. Zatiaľ čo sa všetci zhromaždili na školskom dvore, ja som sa zhúlil so spolužiačkou na babských záchodoch.
„Za chvíľu ideš!“
„Kam idem?“
„Však si sa zapísal!“
„Na čo som sa zapísal?“
„Na opičiu dráhu!“
„Čo je to opičia dráha?“
„Vidíš túto trať? To musíš prebehnúť a preskakovať a podliezať prekážky.“
No do piči. Akože nielenže som sa zapísal na šport, ale mohol som si vybrať ešte disciplínu s názvom opičia dráha? Kde som zase nechal hlavu? Aha, pardon, nafajčil som sa.
V školskom rozhlase hlásili výsledky zo športového dňa. Už sme poznali víťazov z behu na 100 metrov, v skoku do diaľky… A pri opičej dráhe zaznelo moje meno.
„To ako je toto možné?“ nechápavo na mňa pozerá triedna učiteľka.
„Asi sa tam nikto iný neprihlásil.“
„Aha. Blahoželám.“
Napriek tomu, že som sa dostal medzi školskú športovú elitu, na vysvedčení som mal z telesnej dvojky a trojky. Také poníženie! Moja grambľavosť dostala aj oficiálnu pečiatku. Tri roky som sa snažil, nech mi nikto nehovorí, že nie, ešte aj pojebanou činkou som sa nechal pripučiť pri benchbresse. A nič. Telocvikár nemal voči mne dávku solidarity a nadával mi do buzerantov, aj keď si myslím, že nie je v poriadku, ak sa vás pri strečingu telocvikár pýta: „Cítiš, ako sa ti otvára anál?“
Vyhlásil som revolúciu systému. Doktorka mi nechcela dať ospravedlnenku, lebo vraj na to neboli dôvody.
„Veď mne sa tam smejú!“
Neobstál som.
„A ty prečo nie si prezlečený?“
„Nemôžem cvičiť.“
„Prečo?“
„Zo zdravotných dôvodov.“
„Akých zdravotných dôvodov? Máš papier od lekára.“
„To nie, ale necítim sa dobre.“
„Počúvaj ma, ty Buratino! Už sa nevyhováraj a nabudúce ťa chcem vidieť pekne cvičiť, inak máš odo mňa neospravedlnenú hodinu.“
Existuje teória, že človek rozumný sa nevyvinul z neandertálca, ale bolo isté obdobie, keď sa vyskytli ako dva druhy na tých istých miestach. Neandertálec bol väčší a disponoval väčším množstvom svalovej hmoty, preto bol na boj lepšie vybavený, ale človek rozumný tento druh vyvraždil. Prečo? Lebo bol rozumný. On má svaly, ale ty máš rozum. Ako mu môžeš zabrániť, aby ti dal neospravedlnenú hodinu?
Zrazu záhadne začala miznúť triedna kniha. Záhadné to síce bolo, ale zmizla vždy hodinu pred telesnou a zjavila sa hodinu po telesnej. Ak bola telesná v nultú hodinu, zmizla vždy deň predtým.
Schovával som ju v šatni medzi prezuvkami a na najbližšiu hodinu som ju vždy priniesol. Učiteľovi humanitných vied by asi prišlo podozrivé, že triedna kniha nikdy nie je k dispozícii v prípade jednej konkrétnej triedy, ale tak toto bol telocvikár. A tak som počas nultých hodín mohol pokojne spať a cez deň rozvíjať svoje alkoholické a fajčiarske návyky v miestnom hostinci U Ruda pri škole.
Spolužiak niesol telocvikárovi zápisník do kabinetu. „Zapisoval si výsledky?“ pýtam sa ho. On mi prikývol a ja som ho uprosil, aby mi zapísal tiež výsledky k môjmu menu. Keďže skromnosť bola hodnota, ktorú som vždy vyznával, povedal som mu, aby mi nedával až tak podozrivo dobré výsledky. Predsa len… Poznáme sa.
Keď som uvidel jednotku z telesnej na vysvedčení, bol som na seba ešte pyšnejší, ako keď som vyhral prvé miesto na opičej dráhe. Evolúciu nezastavíš, ty nabúchaný zmrd.
Človek by si myslel, že s coming-outom dostanete vstupenku do sveta subtílnych chlapcov s prepadnutými hrudníkmi ako z obdobia romantizmu. Spoločne by sme sa priznávali, ako nás na škole šikanovali, ako nám nešiel futbal, potom by sme sa navzájom utešovali a celé by to skončilo sladkým análnym sexom.
Pičovina! Kto kedy videl zápletku na Pornhube, ktorá sa začína slovami: „It gets better!“
Miesto toho to začne ako zápletka medzi dvomi hráčmi amerického futbalu, ktorí sa začnú hádať, kto pokašlal zápas a skončí to sexom. Potom príde tréner a rozhodne sa ich potrestať a skončí to ďalším sexom. Toto je realita? Však mne sex na športoviskách nič nehovorí!
Bohužiaľ, je to realita. Prídete na gay zoznamku a všetci si musia dávať namiesto profilovky vyšportované torzá, na rande mi rozprávajú o svojich osobných tréneroch a tréningovom pláne. A ja som skončil vo vzťahu so zástancom kalokagatie, ktorý cez deň chodil cvičiť s trénerom, namiesto večere si dával proteínové nápoje a hovoril mi: „Prosím ťa, mohol by si spraviť niečo so svojím bruchom?“
Tak som s ním išiel cvičiť. Mohol som si povedať, že bolo by namieste trochu sebaúcty a povedať mu, že nech ma má rád takého, aký som, alebo nech páli do piče. Takto som sa vrátil na miesto, ktoré som nenávidel a ešte som si za to musel platiť! A opäť ma privalila tá pojebaná činka na benchpresse!
Posilovňa je zvláštne miesto, kde neplatia pravidlá Homo sapiens, tu sa vraciame späť k pravidlám: „Silnejší prežije.“ Miestu dominuje alfasamec, ktorý dvíha najťažšie činky, pri cvičení vydáva zúrivé zvuky, aby zdôraznil ťažkosť váhy, ktorú dvíha, nikto mu nemôže obsadiť stroje, pokiaľ na nich nedocvičil a každého zdraví sebavedomo: „Čauko.“
Aké čauko? Aké čauko? Mám ti na to niečo povedať? Nie, nie, ja nič, ja som ticho, nechcem dostať na piču.
Ďalšia kapitola šatne. Ako nech si hovorí, kto chce, čo chce, to, že homosexuáli sú zvrhlíci, ktorí chodia očumovať holých heterákov v šatniach, je jeden nehorázny hoax. Oni si to očumovanie vyžadujú! (A nehovorím to v zmysle: „Však ona si o to znásilnenie koledovala.“) Ja som sa po hodine telesnej vždy snažil prezliecť tak rýchlo, ako sa len dá. Nevšímajte si ma, ja si nevšímam vás. Do spŕch som vždy vbehol omotaný uterákom a rýchlo som zatiahol záves, aby ma nikto nevidel.
Sprchy vo fitku? Áno, majú ich tam, ale evidentne ako taký malý detail, ktorý si nikto nevšimne. Ja nechcem byť jeden z tých homosexuálov, čo si myslí, že je každý teplý, ale toto správanie mi príde nanajvýš podozrivé, lebo keď prechádzam popri sprchových kútoch, pripadám si ako keby som prechádzal Red Light Districtom. Všetky závesy odtrhnuté, všetci otočený predkom, všetci napnutí v divných pózach, aby vyniklo ich svalstvo. Neočumuj, neočumuj! Zrazu sa cítim ako na návšteve u babičky.
„Nech sa páči, ponúkni sa!“
„Nie ďakujem, ja už som sýty.“
„Hádam sa nenecháš prosiť.“
„Nie, fakt, neprosím si.“
„Ale prosím ťa!“
„Nie.“
„Nerozčuľuj ma!“
„No tak keď inak nedáš!“
Hmmmmm. Babička vie, čo je dobré.
Zapol som Grindr (áno, viem, bol som vo vzťahu, ale vo vzťahu má každý Grindr, mám to potvrdené anonymným prieskumom) a správa žiadna. Počkaj. Niekto mi píše. Nie, nie je to nabúchanec. To je ten trtko z vedľajšej triedy, čo sa mi posmieval pri futbale!
„My sme spolu chodili na školu, heh.“
Skvelá pick-up line, ty kokot! Pál do piče!
POZNÁMKA: Absencia uvodzoviek naznačuje, že takto som mu neodpovedal.
Toto mu nikdy nezabudnem, že sa mi posmieval pri športových výkonoch. Mohlo to byť úplne inak. Mohol ma utešovať v šatni slovami „It gets better!“ (myslené na život homosexuála, nie na športové výkony), potom by to prerástlo do solidárneho análneho sexu a potom by nás načapal telocvikár a potrestal by nás. Ale nestalo sa, lebo sa chcel zavďačiť stádu.
A ja som sa rozhodol, že ho budem za trest ignorovať.
Na párty sa mi prihovoril: „Čauko!“
Ja som sa na neho pozrel s pohľadom, ktorý hovoril jasne: „Daj mi pokoj! Som lepší než ty!“ A potom som bez slova odišiel.
Mohol som si namýšľať, že som lepší než on, ale ešte stále som mal to brucho.
„Vieš, čo ja robím? Pri brušákoch si na brucho položím igelitový sáčok a potom sa mi to brucho viac potí, tak asi viac schudnem,“ hovorila mi kamarátka svoje finty.
Ja som sa jej poďakoval za tip a večer som ho posunul na nový level. Omotal som sa potravinovou fóliou.
Jediný recept na chudnutie bola ale existenčná kríza. Rozídený, 11 mesiacov nezamestnaný a bez ďalšej vízie do života. Cítil som sa stratený a potreboval som pevný bod, od ktorého by som sa odrazil. Jediný pevný bod ale znamenalo úplné dno.
„Ja sa potrebujem tak skurviť, že mi bude zle zo seba samého,“ vysvetľoval som kamarátom svoj nový koncept. Oni sa o mňa strachovali do takej miery, že ma ohovárali, že to so mnou ide dolu kopcom a že som sa asi zbláznil. Ale boli kolegiálni, tak sme sa nahúlili, najebali a šli spolu na gay párty.
Nadránom som sa nejakým nedopatrením ocitol na byte s random buznami a ďalším alkoholom. A opäť sa medzi nimi ocitol ten trtko, čo sa mi posmieval pri futbale. A ja som nechcel poľaviť vo svojom odhodlaní a tváril som sa, že neexistuje.
Lenže problém bol ten, že buzny sa začali združovať a mňa ťahali do centra diania. Akože jedna vec je ignorovať niekoho v podniku. Ale ignorovať niekoho v rámci gang bangu? To už je výzva. Nuž nič, pokúsil som sa. Keď sa ku mne priblížil, ja som sa odďaľoval, poprípade som ho odkopol.
Tak komu tu nešiel futbal?
S chalanmi som sa rozlúčil pred barákom, jeden mi podal ruku so slovami: „Díky, brácho!“ Ja som si po meste kráčal svoj walk of shame za denného svetla strapatý a rozjebaný a hovoril som si: „It doesn't get better.“
Nakoniec som sa z tejto krízy dostal a opäť som pribral. (Piči.) Ale jedny problémy odídu a hneď prídu ďalšie. Cítil som, že potrebujem ísť k jadru veci, odhodiť veci, ktoré ma ťažia a konfrontovať sa so svojou podstatou. A takto som nafotil akty.
S kamarátkou sme kráčali k močiaru, rozprávali sa o našich existenčných problémoch a hovorili si, že ako máme zábrany pri intimite. Ale dosť bolo rečí, slipy dole.
Vliezol som do jazera a predstúpil som jej pred objektív. Tu som. Taký, aký som. Nech sa páči.
„Ježiši Kriste, mohol by si stiahnuť to brucho?“ kričí kamarátka spoza objektívu.
Prišla zima a s ňou aj výstava, na ktorej kamarátka vystavovala fotky spolu s ďalšími autormi. Vošiel som do bytu, kde viseli akty po stenách. Pri fotke na chodbe sa združovala skupinka ľudí a pozerali sa na mladý výtvarný talent, ako drží v ruke svoje prirodzenie v stoporenom stave.
Výtvarník z fotky sa zastavil pri skupinke ľudí a okomentoval scénu slovami: „Viete, v skutočnosti je ešte väčší.“
Vchádzam do obývačky, kde kamarátka pri inštalácii nezaprela svoju povahu, lebo opäť bola nútená pracovať v núdzových podmienkach bez peňazí. A tak zobrala veci do svojich rúk. Konkrétne, klince, kladivo a spravila v obývačke so starožitným nábytkom na stene výstavný punk.
Do piči, však ja tu visím holý, tak ako sa mám tváriť? Zapadni do davu, tvár sa, že si odborným okom pozeráš výstavu. Chvíľu postoj a nech na teba pôsobí umenie. Super, tak toto sú moje gule v rákosí. Už nikdy sa nenechaj fotiť holý zboku! Teda už sa nikdy nenechaj fotiť holý! Každý deň začneš robiť kliky! A aj brušáky!
Bože, studená voda robí svoje… Mal by som im aj ja povedať, že je v skutočnosti väčší? Nie, nie, poď ďalej a hraj sa na odborníka na umenie. Keby som šiel na liposukciu, narástlo by mi to potom naspäť?
Jediné šťastie, že traumu z môjho holého tela prekonala trauma z kurátorského výkladu, ktorý hovoril za všetko: „No… Čo na toto povedať? Autorka to poňala tak konceptuálne a ona tie fotky pribila na stenu! Je to také iné… Ale páči sa mi to. Ale ako vidíte, ďalší autori sú klasici, lebo oni dali fotografie do rámov.“
Obaja sme kráčali a niekto musel prelomiť to trápne ticho.
- Tak toto bolo aké divadlo?
- Ale aspoň že ty si konceptuálne pribitá na stenu.
- Vieš čo? Si predstav, že za chvíľu budú Vianoce a všetci si pekne posadajú k štedrovečernému stolu… A nad tým stolom sa budeš vynímať ty so svojimi guľami v rákosí!
Tučné ženy môžu tvrdiť, že aj ony majú právo nosiť crop topy, lebo krásne je, keď je človek sám sebou. Ale to je ojeb na ich lenivosť. Ja potrebujem dať svoj život do poriadku. Potrebujem drastické riešenie.
- Zapísal som sa na crossfit.
- To je čo, do piči? Podľa fit usudzujem, že dačo športové.
- Cvičíš, cvičíš a potom sa dogrciaš a potom cvičíš ďalej.
- Ja niekedy pijem, pijem, potom sa dogrciam a pijem ďalej.
- Ale keď ja vlastne ani neviem, čo to je.
- Tak ako si sa tam mohol zapísať? Už vôbec, že si sa zapísal na šport, je na hipstera a intelektuála veľmi ponižujúce a na piču! A ešte ani nevieš na aký?
- Nad tým som neuvažoval.
- No, keď som zadala crossfit, tak mi to našlo obrázok týpka, ako zdvíha pneumatiku.
- No do piči!
Prišiel som na športové ihrisko, kde už sa rozcvičovala banda nadšených športovcov. Trend komunitnosti dorazil už aj medzi fit maniakov. Nebolo to o teritoriálnom alfa samcovi, spoločné hecovanie je cesta! A alfa samec na to dohliadal.
Mal vzhľad zloducha z Jamesa Bonda (ale nie ten, čo ma diabolský plán, reč je o jeho pravej ruke, ktorá všetkých likviduje fyzickou silou) a na tričku mal obrovský nápis „NO EXCUSES!“ („Žiadne výhovorky!“ povedal Google Translate.)
A najhoršie na tom celom bolo, že sa nedalo ani ulievať. Áno, mohol som doniesť ospravedlnenku, ale nápis na tričku nepozná výhovorky. Teraz som člen tlupy a tá je tak silná ako jej najslabší člen. A preto ma dali do dvojice so skúseným makačom, ktorý na mňa dohliadal. Takže som teraz obľúbený?
Dvíhaj ten kettlebell až nad hlavu! Poriadne sa vystri, keď hádžeš medicinbalom o zem! A poriadne tie brušáky! Dobre, choď behať! A na záver angličáky?
(Čo sú angličáky? Instantná smrť!)
Poď do podrepu a z neho vyskoč! A teraz skoč do kliku! A pekne sprav klik až po zem! A hore! Odraz sa do drepu! Vyskoč pome!
(No do piči! Bolo mi toto treba?)
Po tréningu nasledovalo kolektívne high five so slovami: „Díky, tréner!“ Áno, berú ma!
A takto som celý mesiac chodil poctivo cvičiť. NO EXCUSES znamená predsa žiadne výhovorky. A konečne som mal prízemnú tému v prízemnej spoločnosti. Keď niekto vytiahol svadbu, hypotéku, materstvo, ja som začal rozprávať o cvičení, aby sa cítili blbo, že kvôli povinnostiam na to nemajú čas.
Sedel som na kúpalisku na deke a s istou dávkou diskomfortu som si vyzliekol tričko. Pri mne sedela hyperaktívna kamarátka v šiestom mesiaci a hneď začala s komentárom: „Počuj, s tým znamienkom by si mal ísť ku kožnej! Počuj a ako sa na teba pozerám… No dobre, že si aspoň na ten crossfit začal chodiť. Lebo však vieš, predsa len my už nie sme najmladší.“
Áno, bolo to tak. Všetky kamarátky okolo mňa boli tehotné a ja stále nemám ploché brucho!
Bolo treba pritvrdiť režim. Nechodil som von, choval som sa slušne, nepil som a po cvičení som chodil spať. Žral som šalátiky, lebo skúste si dať hodinku utrpenia na crossfite a potom si to zamieriť do McDonaldu. Nie, to by bola zrada! Voči sebe samému! Voči ostatným členom svorky! Lebo oni poznajú len odhodlanie. Či je teplo, či je zima, cvičia na ihrisku v každom počasí.
Pršalo na nás, mne sa na vlhkej zemi šmýkali ruky, ale tie kliky dávam. Toto je disciplína!
Toto je pičovina! Akože ja dobrovoľne platím za to, proti čomu som celý život bojoval? Ale veď toto vôbec nie som ja! Keby ma stretol Homo sapiens, ktorý prišiel na to, že svaly sa dajú poraziť rozumom, tak by mi dal facku! Nie, ešte horšie… On by ma len opľul! Jebať dnes crossfit, idem von.
Pomaly sa zakrádam do práce celý rozjebaný a strapatý. Vonku fajčí kolegyňa a pozerá na mňa.
- Kokos! Ty ako dnes vyzeráš!
- Hej, ja viem.
- Dokonale!
- Čože?
- Ty si ako dnes nahodil a tie tvoje vlasy! Však ty vyzeráš ako nejaký model dnes!
- Počúvaj, toto je oblečenie zo včerajška.
- No ale ako ti to sekne!
- Ale ja som dnes úplná troska, som sa rozjebal a ani som nespal doma.
- No ale tak evidentne ti to prospelo, veď ty úplne žiariš!
Nakoniec mali tučné ženy recht. Skutočne krásny je ten, kto je sám sebou.
Tím 2 zvolal: „Peter!“
Tím 1 zvolal: „Jano!“
Tím 2 zvolal: „Šimon!“
Tím 1 zvolal: „Marián!“
Tím 2 zvolal: „Paľo!“
Tím 1 zvolal: „Tibor!“
Tím 2 zvolal: „Jožo!“
Tím 1 zvolal: „Marek!“
Tím 2 zvolal: „Lukáš!“
A čo ja? Kam mám ísť? Chce ma tu vôbec niekto?
Už od raného detstva mi bolo jasné, že ja a šport si nebudeme rozumieť. Dodnes nezabudnem na traumu, ktorú som zažíval pri delení na mužstvá, lebo vždy som skončil pri výbere ako posledný. Dobre, niekedy predposledný a to už som sa tešil, že v kolektíve začínam byť obľúbený.
Nemôžem im to mať za zlé, predsa len každý chce zvíťaziť a so mnou tie vyhliadky boli horšie, lebo vo futbale som dal gól iba raz v živote. A to tiež omylom.
Nejakou náhodou som sa ocitol pri súperovej bráne, zrazu pozerám „Aha, lopta,“, kopnem do nej a zrazu spolužiaci kričia: „Gól!“
„Ja som dal gól? Ja som dal gól?“ nechápavo sa pýtam.
Keď mi spolužiaci prikývli, začal som kričať, natiahol som si tričko cez hlavu a bežal som cez školský dvor, lebo to som videl v televízore, že sa takto z gólu tešia profesionálni futbalisti.
Ale aj tak sme zápas prehrali.
Toto je jasná demonštrácia, že futbal je aj tak trochu o šťastí. Stačí byť v správnu chvíľu na správnom mieste a gól môže dať aj úplný antitalent, ako som ja. Ale je to asi tak trochu ako v športke, to že sa to stalo raz, ešte neznamená, že sa to musí zopakovať. A to sa veru nezopakovalo. Nevedel som kopnúť do lopty, nevedel som prihrať, nevedel som reagovať na prihrávky. Preto som skončil väčšinou v bráne. Ale aj úloha brankára si vyžaduje určité vlastnosti ako rýchlosť a schopnosť reagovať, ktoré u mňa kolosálne absentovali. Ešte aj trtko z vedľajšej triedy, ktorý končil predposledný vo výbere, sa mi posmieval a napodobňoval ma, ako smiešne chytám loptu. Si o sebe myslíš, že si obľúbenejší, ty kokot?
Futbal je jedna kapitola, ale ešte viac ma desili individuálne disciplíny, lebo výsledok futbalového zápasu je o kolektíve, ale v týchto prípadoch to bolo čierne na bielom, že som grambľavé indivíduum. Dvanásťminútovka, skok do diaľky, hod granátom do diaľky… Ako som ja nenávidel hod granátom, lebo v mojom prípade sa to nedalo nazvať hodom do diaľky, maximálne tak hodom do zeme.
Na škole sa vždy začiatkom školského roka konal športový deň. Bola to jedinečná príležitosť ukázať špičkové atletické výkony, podporiť športového ducha a prekonať samého seba. A pre mňa to bola jedinečná príležitosť začať s ľahkými drogami. Zatiaľ čo sa všetci zhromaždili na školskom dvore, ja som sa zhúlil so spolužiačkou na babských záchodoch.
„Za chvíľu ideš!“
„Kam idem?“
„Však si sa zapísal!“
„Na čo som sa zapísal?“
„Na opičiu dráhu!“
„Čo je to opičia dráha?“
„Vidíš túto trať? To musíš prebehnúť a preskakovať a podliezať prekážky.“
No do piči. Akože nielenže som sa zapísal na šport, ale mohol som si vybrať ešte disciplínu s názvom opičia dráha? Kde som zase nechal hlavu? Aha, pardon, nafajčil som sa.
V školskom rozhlase hlásili výsledky zo športového dňa. Už sme poznali víťazov z behu na 100 metrov, v skoku do diaľky… A pri opičej dráhe zaznelo moje meno.
„To ako je toto možné?“ nechápavo na mňa pozerá triedna učiteľka.
„Asi sa tam nikto iný neprihlásil.“
„Aha. Blahoželám.“
Napriek tomu, že som sa dostal medzi školskú športovú elitu, na vysvedčení som mal z telesnej dvojky a trojky. Také poníženie! Moja grambľavosť dostala aj oficiálnu pečiatku. Tri roky som sa snažil, nech mi nikto nehovorí, že nie, ešte aj pojebanou činkou som sa nechal pripučiť pri benchbresse. A nič. Telocvikár nemal voči mne dávku solidarity a nadával mi do buzerantov, aj keď si myslím, že nie je v poriadku, ak sa vás pri strečingu telocvikár pýta: „Cítiš, ako sa ti otvára anál?“
Vyhlásil som revolúciu systému. Doktorka mi nechcela dať ospravedlnenku, lebo vraj na to neboli dôvody.
„Veď mne sa tam smejú!“
Neobstál som.
„A ty prečo nie si prezlečený?“
„Nemôžem cvičiť.“
„Prečo?“
„Zo zdravotných dôvodov.“
„Akých zdravotných dôvodov? Máš papier od lekára.“
„To nie, ale necítim sa dobre.“
„Počúvaj ma, ty Buratino! Už sa nevyhováraj a nabudúce ťa chcem vidieť pekne cvičiť, inak máš odo mňa neospravedlnenú hodinu.“
Existuje teória, že človek rozumný sa nevyvinul z neandertálca, ale bolo isté obdobie, keď sa vyskytli ako dva druhy na tých istých miestach. Neandertálec bol väčší a disponoval väčším množstvom svalovej hmoty, preto bol na boj lepšie vybavený, ale človek rozumný tento druh vyvraždil. Prečo? Lebo bol rozumný. On má svaly, ale ty máš rozum. Ako mu môžeš zabrániť, aby ti dal neospravedlnenú hodinu?
Zrazu záhadne začala miznúť triedna kniha. Záhadné to síce bolo, ale zmizla vždy hodinu pred telesnou a zjavila sa hodinu po telesnej. Ak bola telesná v nultú hodinu, zmizla vždy deň predtým.
Schovával som ju v šatni medzi prezuvkami a na najbližšiu hodinu som ju vždy priniesol. Učiteľovi humanitných vied by asi prišlo podozrivé, že triedna kniha nikdy nie je k dispozícii v prípade jednej konkrétnej triedy, ale tak toto bol telocvikár. A tak som počas nultých hodín mohol pokojne spať a cez deň rozvíjať svoje alkoholické a fajčiarske návyky v miestnom hostinci U Ruda pri škole.
Spolužiak niesol telocvikárovi zápisník do kabinetu. „Zapisoval si výsledky?“ pýtam sa ho. On mi prikývol a ja som ho uprosil, aby mi zapísal tiež výsledky k môjmu menu. Keďže skromnosť bola hodnota, ktorú som vždy vyznával, povedal som mu, aby mi nedával až tak podozrivo dobré výsledky. Predsa len… Poznáme sa.
Keď som uvidel jednotku z telesnej na vysvedčení, bol som na seba ešte pyšnejší, ako keď som vyhral prvé miesto na opičej dráhe. Evolúciu nezastavíš, ty nabúchaný zmrd.
Človek by si myslel, že s coming-outom dostanete vstupenku do sveta subtílnych chlapcov s prepadnutými hrudníkmi ako z obdobia romantizmu. Spoločne by sme sa priznávali, ako nás na škole šikanovali, ako nám nešiel futbal, potom by sme sa navzájom utešovali a celé by to skončilo sladkým análnym sexom.
Pičovina! Kto kedy videl zápletku na Pornhube, ktorá sa začína slovami: „It gets better!“
Miesto toho to začne ako zápletka medzi dvomi hráčmi amerického futbalu, ktorí sa začnú hádať, kto pokašlal zápas a skončí to sexom. Potom príde tréner a rozhodne sa ich potrestať a skončí to ďalším sexom. Toto je realita? Však mne sex na športoviskách nič nehovorí!
Bohužiaľ, je to realita. Prídete na gay zoznamku a všetci si musia dávať namiesto profilovky vyšportované torzá, na rande mi rozprávajú o svojich osobných tréneroch a tréningovom pláne. A ja som skončil vo vzťahu so zástancom kalokagatie, ktorý cez deň chodil cvičiť s trénerom, namiesto večere si dával proteínové nápoje a hovoril mi: „Prosím ťa, mohol by si spraviť niečo so svojím bruchom?“
Tak som s ním išiel cvičiť. Mohol som si povedať, že bolo by namieste trochu sebaúcty a povedať mu, že nech ma má rád takého, aký som, alebo nech páli do piče. Takto som sa vrátil na miesto, ktoré som nenávidel a ešte som si za to musel platiť! A opäť ma privalila tá pojebaná činka na benchpresse!
Posilovňa je zvláštne miesto, kde neplatia pravidlá Homo sapiens, tu sa vraciame späť k pravidlám: „Silnejší prežije.“ Miestu dominuje alfasamec, ktorý dvíha najťažšie činky, pri cvičení vydáva zúrivé zvuky, aby zdôraznil ťažkosť váhy, ktorú dvíha, nikto mu nemôže obsadiť stroje, pokiaľ na nich nedocvičil a každého zdraví sebavedomo: „Čauko.“
Aké čauko? Aké čauko? Mám ti na to niečo povedať? Nie, nie, ja nič, ja som ticho, nechcem dostať na piču.
Ďalšia kapitola šatne. Ako nech si hovorí, kto chce, čo chce, to, že homosexuáli sú zvrhlíci, ktorí chodia očumovať holých heterákov v šatniach, je jeden nehorázny hoax. Oni si to očumovanie vyžadujú! (A nehovorím to v zmysle: „Však ona si o to znásilnenie koledovala.“) Ja som sa po hodine telesnej vždy snažil prezliecť tak rýchlo, ako sa len dá. Nevšímajte si ma, ja si nevšímam vás. Do spŕch som vždy vbehol omotaný uterákom a rýchlo som zatiahol záves, aby ma nikto nevidel.
Sprchy vo fitku? Áno, majú ich tam, ale evidentne ako taký malý detail, ktorý si nikto nevšimne. Ja nechcem byť jeden z tých homosexuálov, čo si myslí, že je každý teplý, ale toto správanie mi príde nanajvýš podozrivé, lebo keď prechádzam popri sprchových kútoch, pripadám si ako keby som prechádzal Red Light Districtom. Všetky závesy odtrhnuté, všetci otočený predkom, všetci napnutí v divných pózach, aby vyniklo ich svalstvo. Neočumuj, neočumuj! Zrazu sa cítim ako na návšteve u babičky.
„Nech sa páči, ponúkni sa!“
„Nie ďakujem, ja už som sýty.“
„Hádam sa nenecháš prosiť.“
„Nie, fakt, neprosím si.“
„Ale prosím ťa!“
„Nie.“
„Nerozčuľuj ma!“
„No tak keď inak nedáš!“
Hmmmmm. Babička vie, čo je dobré.
Zapol som Grindr (áno, viem, bol som vo vzťahu, ale vo vzťahu má každý Grindr, mám to potvrdené anonymným prieskumom) a správa žiadna. Počkaj. Niekto mi píše. Nie, nie je to nabúchanec. To je ten trtko z vedľajšej triedy, čo sa mi posmieval pri futbale!
„My sme spolu chodili na školu, heh.“
Skvelá pick-up line, ty kokot! Pál do piče!
POZNÁMKA: Absencia uvodzoviek naznačuje, že takto som mu neodpovedal.
Toto mu nikdy nezabudnem, že sa mi posmieval pri športových výkonoch. Mohlo to byť úplne inak. Mohol ma utešovať v šatni slovami „It gets better!“ (myslené na život homosexuála, nie na športové výkony), potom by to prerástlo do solidárneho análneho sexu a potom by nás načapal telocvikár a potrestal by nás. Ale nestalo sa, lebo sa chcel zavďačiť stádu.
A ja som sa rozhodol, že ho budem za trest ignorovať.
Na párty sa mi prihovoril: „Čauko!“
Ja som sa na neho pozrel s pohľadom, ktorý hovoril jasne: „Daj mi pokoj! Som lepší než ty!“ A potom som bez slova odišiel.
Mohol som si namýšľať, že som lepší než on, ale ešte stále som mal to brucho.
„Vieš, čo ja robím? Pri brušákoch si na brucho položím igelitový sáčok a potom sa mi to brucho viac potí, tak asi viac schudnem,“ hovorila mi kamarátka svoje finty.
Ja som sa jej poďakoval za tip a večer som ho posunul na nový level. Omotal som sa potravinovou fóliou.
Jediný recept na chudnutie bola ale existenčná kríza. Rozídený, 11 mesiacov nezamestnaný a bez ďalšej vízie do života. Cítil som sa stratený a potreboval som pevný bod, od ktorého by som sa odrazil. Jediný pevný bod ale znamenalo úplné dno.
„Ja sa potrebujem tak skurviť, že mi bude zle zo seba samého,“ vysvetľoval som kamarátom svoj nový koncept. Oni sa o mňa strachovali do takej miery, že ma ohovárali, že to so mnou ide dolu kopcom a že som sa asi zbláznil. Ale boli kolegiálni, tak sme sa nahúlili, najebali a šli spolu na gay párty.
Nadránom som sa nejakým nedopatrením ocitol na byte s random buznami a ďalším alkoholom. A opäť sa medzi nimi ocitol ten trtko, čo sa mi posmieval pri futbale. A ja som nechcel poľaviť vo svojom odhodlaní a tváril som sa, že neexistuje.
Lenže problém bol ten, že buzny sa začali združovať a mňa ťahali do centra diania. Akože jedna vec je ignorovať niekoho v podniku. Ale ignorovať niekoho v rámci gang bangu? To už je výzva. Nuž nič, pokúsil som sa. Keď sa ku mne priblížil, ja som sa odďaľoval, poprípade som ho odkopol.
Tak komu tu nešiel futbal?
S chalanmi som sa rozlúčil pred barákom, jeden mi podal ruku so slovami: „Díky, brácho!“ Ja som si po meste kráčal svoj walk of shame za denného svetla strapatý a rozjebaný a hovoril som si: „It doesn't get better.“
Nakoniec som sa z tejto krízy dostal a opäť som pribral. (Piči.) Ale jedny problémy odídu a hneď prídu ďalšie. Cítil som, že potrebujem ísť k jadru veci, odhodiť veci, ktoré ma ťažia a konfrontovať sa so svojou podstatou. A takto som nafotil akty.
S kamarátkou sme kráčali k močiaru, rozprávali sa o našich existenčných problémoch a hovorili si, že ako máme zábrany pri intimite. Ale dosť bolo rečí, slipy dole.
Vliezol som do jazera a predstúpil som jej pred objektív. Tu som. Taký, aký som. Nech sa páči.
„Ježiši Kriste, mohol by si stiahnuť to brucho?“ kričí kamarátka spoza objektívu.
Prišla zima a s ňou aj výstava, na ktorej kamarátka vystavovala fotky spolu s ďalšími autormi. Vošiel som do bytu, kde viseli akty po stenách. Pri fotke na chodbe sa združovala skupinka ľudí a pozerali sa na mladý výtvarný talent, ako drží v ruke svoje prirodzenie v stoporenom stave.
Výtvarník z fotky sa zastavil pri skupinke ľudí a okomentoval scénu slovami: „Viete, v skutočnosti je ešte väčší.“
Vchádzam do obývačky, kde kamarátka pri inštalácii nezaprela svoju povahu, lebo opäť bola nútená pracovať v núdzových podmienkach bez peňazí. A tak zobrala veci do svojich rúk. Konkrétne, klince, kladivo a spravila v obývačke so starožitným nábytkom na stene výstavný punk.
Do piči, však ja tu visím holý, tak ako sa mám tváriť? Zapadni do davu, tvár sa, že si odborným okom pozeráš výstavu. Chvíľu postoj a nech na teba pôsobí umenie. Super, tak toto sú moje gule v rákosí. Už nikdy sa nenechaj fotiť holý zboku! Teda už sa nikdy nenechaj fotiť holý! Každý deň začneš robiť kliky! A aj brušáky!
Bože, studená voda robí svoje… Mal by som im aj ja povedať, že je v skutočnosti väčší? Nie, nie, poď ďalej a hraj sa na odborníka na umenie. Keby som šiel na liposukciu, narástlo by mi to potom naspäť?
Jediné šťastie, že traumu z môjho holého tela prekonala trauma z kurátorského výkladu, ktorý hovoril za všetko: „No… Čo na toto povedať? Autorka to poňala tak konceptuálne a ona tie fotky pribila na stenu! Je to také iné… Ale páči sa mi to. Ale ako vidíte, ďalší autori sú klasici, lebo oni dali fotografie do rámov.“
Obaja sme kráčali a niekto musel prelomiť to trápne ticho.
- Tak toto bolo aké divadlo?
- Ale aspoň že ty si konceptuálne pribitá na stenu.
- Vieš čo? Si predstav, že za chvíľu budú Vianoce a všetci si pekne posadajú k štedrovečernému stolu… A nad tým stolom sa budeš vynímať ty so svojimi guľami v rákosí!
Tučné ženy môžu tvrdiť, že aj ony majú právo nosiť crop topy, lebo krásne je, keď je človek sám sebou. Ale to je ojeb na ich lenivosť. Ja potrebujem dať svoj život do poriadku. Potrebujem drastické riešenie.
- Zapísal som sa na crossfit.
- To je čo, do piči? Podľa fit usudzujem, že dačo športové.
- Cvičíš, cvičíš a potom sa dogrciaš a potom cvičíš ďalej.
- Ja niekedy pijem, pijem, potom sa dogrciam a pijem ďalej.
- Ale keď ja vlastne ani neviem, čo to je.
- Tak ako si sa tam mohol zapísať? Už vôbec, že si sa zapísal na šport, je na hipstera a intelektuála veľmi ponižujúce a na piču! A ešte ani nevieš na aký?
- Nad tým som neuvažoval.
- No, keď som zadala crossfit, tak mi to našlo obrázok týpka, ako zdvíha pneumatiku.
- No do piči!
Prišiel som na športové ihrisko, kde už sa rozcvičovala banda nadšených športovcov. Trend komunitnosti dorazil už aj medzi fit maniakov. Nebolo to o teritoriálnom alfa samcovi, spoločné hecovanie je cesta! A alfa samec na to dohliadal.
Mal vzhľad zloducha z Jamesa Bonda (ale nie ten, čo ma diabolský plán, reč je o jeho pravej ruke, ktorá všetkých likviduje fyzickou silou) a na tričku mal obrovský nápis „NO EXCUSES!“ („Žiadne výhovorky!“ povedal Google Translate.)
A najhoršie na tom celom bolo, že sa nedalo ani ulievať. Áno, mohol som doniesť ospravedlnenku, ale nápis na tričku nepozná výhovorky. Teraz som člen tlupy a tá je tak silná ako jej najslabší člen. A preto ma dali do dvojice so skúseným makačom, ktorý na mňa dohliadal. Takže som teraz obľúbený?
Dvíhaj ten kettlebell až nad hlavu! Poriadne sa vystri, keď hádžeš medicinbalom o zem! A poriadne tie brušáky! Dobre, choď behať! A na záver angličáky?
(Čo sú angličáky? Instantná smrť!)
Poď do podrepu a z neho vyskoč! A teraz skoč do kliku! A pekne sprav klik až po zem! A hore! Odraz sa do drepu! Vyskoč pome!
(No do piči! Bolo mi toto treba?)
Po tréningu nasledovalo kolektívne high five so slovami: „Díky, tréner!“ Áno, berú ma!
A takto som celý mesiac chodil poctivo cvičiť. NO EXCUSES znamená predsa žiadne výhovorky. A konečne som mal prízemnú tému v prízemnej spoločnosti. Keď niekto vytiahol svadbu, hypotéku, materstvo, ja som začal rozprávať o cvičení, aby sa cítili blbo, že kvôli povinnostiam na to nemajú čas.
Sedel som na kúpalisku na deke a s istou dávkou diskomfortu som si vyzliekol tričko. Pri mne sedela hyperaktívna kamarátka v šiestom mesiaci a hneď začala s komentárom: „Počuj, s tým znamienkom by si mal ísť ku kožnej! Počuj a ako sa na teba pozerám… No dobre, že si aspoň na ten crossfit začal chodiť. Lebo však vieš, predsa len my už nie sme najmladší.“
Áno, bolo to tak. Všetky kamarátky okolo mňa boli tehotné a ja stále nemám ploché brucho!
Bolo treba pritvrdiť režim. Nechodil som von, choval som sa slušne, nepil som a po cvičení som chodil spať. Žral som šalátiky, lebo skúste si dať hodinku utrpenia na crossfite a potom si to zamieriť do McDonaldu. Nie, to by bola zrada! Voči sebe samému! Voči ostatným členom svorky! Lebo oni poznajú len odhodlanie. Či je teplo, či je zima, cvičia na ihrisku v každom počasí.
Pršalo na nás, mne sa na vlhkej zemi šmýkali ruky, ale tie kliky dávam. Toto je disciplína!
Toto je pičovina! Akože ja dobrovoľne platím za to, proti čomu som celý život bojoval? Ale veď toto vôbec nie som ja! Keby ma stretol Homo sapiens, ktorý prišiel na to, že svaly sa dajú poraziť rozumom, tak by mi dal facku! Nie, ešte horšie… On by ma len opľul! Jebať dnes crossfit, idem von.
Pomaly sa zakrádam do práce celý rozjebaný a strapatý. Vonku fajčí kolegyňa a pozerá na mňa.
- Kokos! Ty ako dnes vyzeráš!
- Hej, ja viem.
- Dokonale!
- Čože?
- Ty si ako dnes nahodil a tie tvoje vlasy! Však ty vyzeráš ako nejaký model dnes!
- Počúvaj, toto je oblečenie zo včerajška.
- No ale ako ti to sekne!
- Ale ja som dnes úplná troska, som sa rozjebal a ani som nespal doma.
- No ale tak evidentne ti to prospelo, veď ty úplne žiariš!
Nakoniec mali tučné ženy recht. Skutočne krásny je ten, kto je sám sebou.
 |
| Foto: Andrea Juneková |
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára