Keď som ešte žila na intráku, cez leto medzi druhým a tretím ročníkom som bývala s mojím najlepším kamarátom a s takým dievčaťom, ktoré považujem za zázrak planéty. Bolo nám spolu tak dobre (bodaj by nebolo, keď zázrak planéty vždy upratovala a nosila nám koláče a čerstvé kvety), že sme sa dohodli, že po škole budeme spolu bývať v krásnom byte a bude nám… Ibaže zázrak planéty sa zaľúbila a má byt so svojím mužom. No ja a môj najlepší kamarát sme sa nevzdali a našli sme si byt v Petržalke oproti poslednej monumentálnej petržalskej maľbe. Ale len na rok. On bol totiž po rozchode a dohodli sme sa, že od októbra do konca augusta budeme spolu a potom on začne nový život v Prahe. Keď som sa zoznámila so svojím frajerom, môj najlepší kamarát povedal, že chvalabohu, že som ho našla, lebo aspoň tu potom budeme spolu bývať a nemusím sa tu tlačiť s nejakým dievčaťom, čo bude nedajbože poriadkumilovníčka a všetko bude mať v ozdobných krabičkách.
A tak som si začala predstavovať, ako tu spolu sme. Dve postele sa premenia na jednu, tým bude viac miesta na moje šaty, možno si kúpim taký štender, ako majú dievčatá a na jeho rohu si zavesím kabelky. Budeme mať jeden veľký písací stôl a všade budú naše fotky a budeme tu mať návštevy, možno aj couchsurfing a do mesta a z mesta budeme spolu chodiť na bicykloch. Budeme spolu variť – teda on varí, ja sa pozerám a on povie, že je to rozkošné, ako neviem variť a tak ďalej a tak ďalej, až kým si nenašetríme na vlastný byt, na vlastnú hypotéku a na vlastné deti.
Bol koniec mája a ja som teda potrebovala vedieť, ,,ako sme na tom“. Povedal mi, že ma miluje, však aj ja jeho. Ale si myslí, že ešte na bývanie spolu je skoro. Však spolu chodíme len trištvrte roka a on má len o desať rokov viac než ja a bojí sa, že to bude rušiť náš vzťah. Veď hej, hej, veď to mi každý hovorí. A hlavne! On si nevie predstaviť, že by niekedy v živote býval v Petržalke.
Ja ako správna žena som rozmýšľala, kde inde by sme mohli spolu bývať a jemu ako ,,mužovi činu“ to bolo úplne jedno.
A tak sa stalo toto – môj najlepší kamarát sa odsťahoval do Prahy. A môj spolubývajúci išiel do našej bývalej izby spolu so svojím frajerom a so siedmimi (!!!) potkanmi. Ja som sa odsťahovala do izby oproti, kde predtým býval ten spolubývajúci a kde je priamy výhľad na poslednú monumentálnu petržalskú maľbu. Tá izba je tak veľká, že keď som tam dala posteľ 160-tku tak ešte ostalo od steny 20 cm. Keď som chcela otvoriť okno, musela som prejsť cez posteľ. Keď som večer zaspávala, musela som 15 minút vetrať a aj tak som sa o piatej ráno budila na to, že mám vydýchaný vzduch. Nehovoriac o tom, aký to bol problém s vydýchaným vzduchom, keď som si chcela / musela páliť sviečky, lebo sme mali doma ducha. O tom potom.
A tak som si žila. V izbe, kde za celý deň ani raz neprišlo slnko, len okolo štvrtej sa lúče odrážali z bytovky oproti. Sama. Teda s duchom. Nezamestnaná, vstávajúc o dvanástej na obed, bez peňazí, bez ranných zobudení.
Môj frajer stále býval vedľa Justičáku. Ale dakedy v novembri (to už sme spolu boli rok) sa im začali meniť veci na byte. Jeden spolubývajúci sa odsťahoval, potom taký chalan, čo nemá riťku (tak ho voláme z pomsty, hahahahah) sa rozhodol, že vo voľnej izbe bude iný chalan a vo frajerovej nikto a kuchyňa je malá a frajera je tam veľa a poriadok a nábytok a veľa vecí a nájom a proste sa chlapec bez riťky len tak rozhodol, že môj frajer tam už nemá bývať.
A tak som mu ja (áno, ja, tá, ktorá mu pred dvoma mesiacmi ponúkla svoju krásnu izbu s balkónom a on ju odmietol) hľadala bývanie a vybavila obhliadky a celé to trvalo dva mesiace a frajer už naozaj musel odísť, tak som mu povedala ako kráľovná žien: „Nebudeš spať po kamošoch a ani v práci, príď bývať ku mne, veď hlavne, že sme spolu.“
TRI mesiace sme spolu bývali v izbe, do ktorej som sa nezmestila ani ja sama. Pičovina. Kde sa nezmestila ani polovica mňa. Tak som horko-ťažko veci z dvoch poličiek presunula na jednu poličku a môj frajer mi po dvoch týždňoch povedal, že je to krásne a Petržalka je krásna a keď sme išli do Tesca Expres, ukázal na také kamene a povedal: ,,Tu budem v lete chodiť na pivo a bude to krásne. A to Chorvátske rameno je krásne. A našiel som na Námestí hraničiarov takých Srbov, čo robia burek a je to krásne.“
Je čas si zrekapitulovať, ako som sa cítila:
Takže môj frajer so mnou nechcel bývať a ja som nemala peniaze, tak som sa musela z izby s balkónom a slnkom presťahovať do izby, kde som si nemohla ani len prdnúť nad sviečkou, lebo by to vybuchlo a v izbe oproti bývalo sedem potkanov a ani Air Wick nepomohol. Bola som nezamestnaná a bez peňazí, frustrovaná, všade bordel, ktorý by aj bol poriadkom – mať viac priestoru a potom mi ten istý frajer, ktorý mi pred piatimi mesiacmi povedal, že nechce bývať v Petržalke, zadelí, že jemu je tu krásne a nehľadá si žiadne nové bývanie, tobôž žeby mne nejaké hľadal, tobôžtobôž žeby hľadal nejaké nám!!!
No a potom sa stalo to, že tí frajeri z izby so slnkom sa pohádali na nenávisť a odsťahovali sa. Šťastie v nešťastí. Išli sme tam my. Do ostatných izieb prišli moji kamoši z výšky a náš domov oproti poslednej monumentálnej petržalskej maľbe sme začali volať Rodinka.
Postupne si môj frajer začal sťahovať zvyšné veci a ja som mu ich začala ukladať do už jeho oficiálnych poličiek. Vytlačila som ešte viac spoločných fotiek, kúpila viac pracích práškov, začala pestovať viac rastlín a snažila sa vytvoriť domov, až kým neprišla prvá veľká skúška spoločného bývania: kúpa postele.
Najprv rozmer. 160-tka je tak akurát. No on povedal, že to je veľa, že nám stačí 140-tka. Trvala som na 160, ale podvedome som vedela, že pri posteli som schopná urobiť kompromis, ale pri matraci nikdy. No ale potom prišli tie otázky života: „Kúpiš tú posteľ ty a ja kúpim matrac, alebo opačne, keďže posteľ je asi tak o polovicu lacnejšia? Či neriešime to, koľko čo stojí, hlavné je, že jedno kúpiš ty a druhé ja, že keď sa rozídeme, tak si jedno necháš ty a druhé ja? Alebo všetko kupujeme na polovicu, no keď sa rozídeme, ako to podelíme? Alebo veď on má matrac, 90 cm. Tak keby sme kúpili posteľ 180, mohla by som si aj ja kúpiť matrac 90 cm. Ale ja vlastne nechcem matrac 90 cm a vôbec tam nechcem mať tú dieru. A nechcem ani posteľ 180 cm, lebo tá sa mi zdá priveľká na to, že v tejto izbe má byť aj posteľ, aj stôl, aj knihy, aj gauč, aj všetko. Tak teda tých 160 cm? Alebo 140? Ale ako to rozdelíme, keď sa rozídeme? A vôbec, nie je choré rozmýšľať nad tým, že ako to bude, keď sa rozídeme, keď sme ešte stále spolu?!“
Vyhrala 140-tka, však aspoň sa bude ku mne viac túliť. A platila ju majiteľka bytu.
Ale matrac chcem dobrý!
„Počuj, frajer! Tento matrac nie je vhodný.“
„Prečo?“
„Lebo má hrúbku 10 cm, do piči!“
„No a veď to je toľko,“ povedal a ukázal dvoma rukami skoro pol metra.
„Nie toto teda nie je 10 cm,“ povedala som a vygooglila som, koľko je 10 cm.
Išli sme do nábytkového obchodu. Pri posteli sme sa zhodli. A netrvalo to ani dlho. Ešteže máme rovnaký vkus.
„Aha, tu je ten tvoj matrac!“ ukázala som na ten jeho desať-centimetrový matrac, ktorý vyzeral, ako matrac z rumunského hostelu, „mohli by sme ho zobrať! Veď stojí 50 eur, to by sme riadne ušetrili a tie peniaze by sme potom mohli investovať napríklad do ortopédov a na masáže, keďže nám pravdepodobne dojebe chrbticu!“
„Prestaň! Viem, máš pravdu. Ale tento sa mi zdá vhodný a stojí 120 eur.“
„NIE!“
„Prečo nie?!“
„Lebo ja, keď už, by som chcela tento za 320 eur.“
Frajer sa rozosmial: „Prepáč, ale mne príde strašne smiešne vyhodiť za matrac 320 eur!“
„Frajer, mohol by si pochopiť, že ja chodím každé dva týždne na reiki masáže a každý druhý mesiac ma sekne?“
„No a ty by si mohla pochopiť, že keď budeš mať dobrý matrac, tak tie problémy neodídu, ty musíš cvičiť!“
„Viem, že musím! Ale aj keď cvičíš a potom spíš na pičovine, je to pičovina!“
„Ale pochop, že my na tom byte budeme bývať asi tak rok a potom budeme žiť bohvie kde!“
„A tu to máme! Hlavný rozdiel medzi tebou a mnou je, že aj keby som tam mala bývať pol roka, chcem si ten polrok užiť čo najlepšie! Bez bolesti! A matrac nie je stádo slonov, do piče! Však ho zrolujem a najebem do auta a môžeme ísť hocikde!“
„Tak mi povedz, prečo je tento matrac lepší ako tento môj?“
Schyľuje sa k vojne argumentov, kde potrebuje vedieť, že tento je hypoalergénny a obsahuje také a také vlákno a má toľko a toľko centimetrov a veci, ktoré ja jednoducho neviem a tak som dala argument argumentov: „Ja si vlastne myslím, že človek ako ja by si vôbec nemal kupovať matrac v obchode, kde predávajú aj nábytok aj papuče aj kuchyňu aj sporáky aj vákuové sáčky na pečivo, ale v obchode, kde vyrábajú len matrace. Napríklad ako DORMEO, lebo taký obchod vie asi viac o matracoch ako tento!“
Ticho.
Kúpili sme len posteľ a ďalší fotorámček.
Potom sa toho stalo veľa.
Spali sme spolu na tom rozkladacom gauči ešte ďalšie dva mesiace. Každý deň som sa budila stále nervóznejšia a nervóznejšia. Ono, aj keď snívaš o Dormeu, nepomôže to, lebo nespíš na Dormeu. Vždy keď som ráno vstala z tej diery (spali sme na rozkladacom gauči, kde medzi jednotlivými matracmi bola diera), rozmýšľala som, prečo toto robím. Prečo nemám frajera, ktorý povie: „Láska, budeme mať matrac, aký len budeš chcieť, aby si bola spokojná, aby si mala tie najkrajšie sny, aby sme mohli celé dni len tak ležať a pozerať seriály, aby si tam mohla písať svoj blog a aby sme si na ňom užili kopec dobrého sexu.“
Prečo chodím s niekým, kto len tak zahadzuje čas na lacnom gauči? A už len to, že som na to myslela, sa mi nezadalo v poriadku.
A tak sme sa rozišli. Neviem či kvôli matracu alebo princípu alebo kvôli odlišnosti.
Prvú noc, ktorú sme po našom oficiálnom rozchode, ktorý sa naťahoval takmer mesiac, spolu spali v tej našej izbe so slnkom, som si išla na truc ľahnúť na karimatku.
Teda na dva truce:
1. Lebo nechcem spať vedľa neho.
2. Lebo nechcem spať na tom gauči, ktorý nenávidím.
A ako som si tak ustielala jednu karimatku na druhú, rozprestierala na ne plachtu, aby som sa nelepila a hodila tam vankúš z pamäťovej peny a perinu. On sa z toho hnusného gauča prizeral.
Čakala som, že vstane alebo že neviem... Že proste niečo urobí. Ale nevedela som, čo mám urobiť ja, lebo aj keby vstal, stále tu bol aj truc č.2. Ľahla som si na tvrdú zem a zložila som si okuliare, takže neviem, ako sa tváril, keď povedal nasledovné: ,,Inak, ak by si chcela, mohli by sme sa niekedy aj striedať na tej karimatke.“
Na druhý deň som si objednala Dormeo.
Najlepšie investovaných 419 eur v mojom živote. Sama som si ho vybrala, sama som si ho zaplatila, sama som ho vložila do postele, ktorú som tiež sama poskladala (dobre, tu mi troška pomáhali).
A áno, spím tam sama! Lebo 140-tka je tak akurát pre jedného. Ale aspoň večer, keď zaspávam, nemusím myslieť na to, prečo nespím na Dormeu. Lebo na ňom spím a ráno sa síce zobúdzam sama, ale lepšie sama a svieža ako vedľa niekoho, vďaka komu by ste ďalší minimálne rok nie len spali, ale aj boli v diere.
No a taká celá emancipovaná som bola včera v divadle, kde ma už poznajú a pýtam si lístok na moje meno a z okienka sa ozve:
-Dva lístky?
-Nie, len jeden. Už vždy len jeden.
I plakala som na Dormeu do rána!
A máš to!
Ďakujem ti Dormeo za všetko, čo si pre mňa spravilo.
TROSKA: ONA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára