Utiekol som z práce a naskočil som do auta s kamarátkou, smer Grape. Kamarátku budeme volať pracovne Delobomba, lebo si to vyžiadala ako svoje krycie meno. Sme v rovnakom veku, obaja sme kamaráti už od vysokej, obaja medzi mužmi žiadaní, obaja nezadaní, obaja často zúfalí a ešte častejšie nahúlení. Čo vám poviem, rozumieme si.
Raz prišla ku mne na byt, nahúlili sme sa cez fľašu aviváže a ona po chvíli prehlásila pamätnú vetu: „Do piči, ja som rozjebaná jak delobomba.“
A odvtedy v mojich zápiskoch vystupuje ako Delobomba. Ja som navrhoval prozaickejšie meno, napríklad Tatiana, ale ona na mňa nakričala: „Do piče, pripadám ti ako pojebaná Tatiana? Napíš pekne… Delobomba!“
Takže vážení, toto je Delobomba. Teší vás?
Každý rok prežívame existenčnú krízu zo života, ale každý rok je to na iný spôsob, takže sa to asi niekam posúva. Pred dvomi rokmi sme chceli ísť robiť pre aerolinky, boli by sme sexi ako Britney v klipe Toxic a tak trochu kurvy. Lenže ja som sa dal potetovať a tým sa naša spoločná letušiacka dráha ukončila. Miesto toho som zostal zaseknutý v práci copywritera, z čoho som mal ďalšiu existenčnú krízu. Hlavne z toho, že namiesto knihy píšem reklamy na akcie na bravčové plece bez kosti. Niekedy si hovorím, či to má nejaký zmysel a tajne si želám, aby niekto pretočil môj život dopredu a povedal mi, či budem maturitnou otázkou zo slovenského jazyka a literatúry na tému „slovenská trash online próza“. Emancipovaná manželka mi hovorí, že budeme, moja psychologička ma upokojuje, že nemôžem chcieť všetko naraz a vraj aj Mozart tvoril veci na zákazku, ale tak je rozdiel, keď napíšete Malú nočnú hudbu a keď napíšete: „Aby veci išli ako po masle, akcia na maslo tento týždeň 25 percent.“
Niekedy si pustím v práci aj soundtrack z Nekonečného príbehu a predstavujem si, že ma pod oknom čaká Falco, ja na neho vyskočím a on ma zavezie veľmi, veľmi ďaleko. Ale keď sa pozriem von, tak pod oknom iba fajčí tučný kuchár z pizzerie a jemu by som v tomto nedôveroval.
Zastavili sme pri piešťanskom Tescu a Delobomba mi povedala, že mám strážiť auto. Teda ona mi vraj povedala niečo úplne iné, ale ja som bol tak trochu opitý (nič som nejedol predtým, don‘t judge me) a priznávam, poriadne som ju nepočúval, lebo som počítal lajky na Instagrame (nehovorte mi, že to nerobíte). A tak sa čudovala, prečo stojím pri aute a nejdem s ňou do Tesca, ale tak… Už pozná moje autistické sklony.
Tak tam stojím pred Tescom a strážim auto, keď sa za mnou dovalila cigánka. Pôvodne som chcel pred ňou utiecť, lebo som si myslel, že predáva kradnuté parfumy, ale nemal by som prepadať stereotypom. Táto totiž chcela veštiť. Povedala mi: „Chlapče, ty máš krásnu tvár a pekne sa obliekaš. Ale pozor si dávaj, ľudia ti závidia a neprajú ti dobre!“ Si hovorím, že sa s ňou nebudem hádať. Dalo by sa o mne povedať, že som fešák, aj obliecť sa viem a je pravda, že buzny druhému nedoprajú. Táto žena evidentne vie, o čom hovorí!
Vzala moju ruku, nazrela do dlane a už išla. Dožijem sa veku 103 rokov. Videla tam biznisy a peniaze. Výhru v lotérii! Stačí, keď si tento týždeň kúpim stierací žreb do dvoch eur a vyhrám peniaze. Pôvodne moja idea nečakaného bohatstva bola, že jedného dňa príde za mnou prototyp Gertrude Steinovej a povie mi: „Počúvaj ma ty, ja ťa strašne žeriem a robíš fasa veci, tu máš prachy a pokračuj v tom, čo robíš!“ A vzápätí mi vysype balík peňazí na stôl. Ale tak keď mi osud ponúka peniaze cez lotériu, nebudem sa hádať, lebo s tým mecenášom si to možno predstavujem veľmi idealisticky.
No lenže cigánka zrazu pýta peniaze. Nieže by som to nečakal dopredu, ale bol som ochotný jej dať maximálne 10 eur, lebo mám štedré srdiečko. Lenže cigánke nestačilo.
„Chlapče, do páru mi daj, nech máš šťastie!“ hovorí mi. V peňaženke som mal už iba dvacku, tak som jej chcel dať mincu.
„Chlapče, drobáky mi chceš dávať?“ napomína ma. Tak som jej nešťastný dal dvacku a ona mi hovorí: „Nedávaj mi peniaze s ťažkým srdcom! Trikrát na tú bankovku napľuj!“ Tak tam pľujem po bankovke, aby toho nebolo málo, tak odo mňa chcela ešte ďalšie peniaze, že spraví kúzlo, aby sa mi splnili tri želania. Ja jej hovorím, že už mám iba drobáky, tie sa jej málili. Tak mi ešte pobrala cigarety a odišla.
Delobomba prišla celá nasratá a začala po mne kričať: „Ty kde si, ty kokot, ja na teba čakám vo vnútri celý čas!“ Keď som jej povedal, čo sa stalo, začala po mne kričať ešte viac.
„Ty si načisto prijebaný! Načo dávaš cigánke peniaze?“
„Lebo som sa bál, že ma prekľaje. Si nevidela Stiahni ma do pekla?“
„Ja ťa tak prekľajem, že budeš čumieť! Čáry-máry fuk, ty kokot!“
„Tak môžem ísť do Tesca si nakúpiť?“
„Môžem ťa jebať, pokojne si zomri od hladu, keď tu cigáňom rozdávaš peniaze! Buď rád, že máš mobil a že ťa neokradla!“
Nech si Delobomba hovorí, čo chce, ja viem, že mi krivdila. Raz sme išli nahúlení do Kauflandu si kúpiť mrazenú pizzu a nakoniec sme skončili v trafike, kde sme si nakúpili stieracie žreby a podali športku, lebo mala nutkavý pocit, že určite vyhráme. Tak nech mi teraz nehovorí, že je to blbosť dať cigánke 30 eur s tým, že tie peniaze prídu neskôr? A v kútiku duše som si hovoril, že som pomohol žene v ťažkej životnej situácii. Nie, ojebávam. Bál som sa, že ma prekľaje. Fakt som videl Stiahni ma do pekla a nebola to sranda. Možno si poviete, že je to celé fikcia, ale podľa mňa aj Rýchlo a zbesilo je natočené na základe skutočných udalostí.
Keď sme dorazili na piešťanské letisko, na zmierenie sme sa nahúlili. Kráčame po letisku a zrazu nás predbehol týpek, ktorý tlačil sporák.
„Počúvaj ma, to len ja som taká nahúlená alebo nás fakt teraz predbehol sporák?“
Áno, fakt.
Skončili sme v stánku, ktorý mal na festivale náš klient z agentúry. Zahľadel som sa fascinovane na atrakciu, kde súťažiaci mali za úlohu preskakovať veľkú oranžovú rotujúcu kládu. „Počúvaj, nevyzerá tá rotujúca vec ako gigantický zahnutý penis?“ pýtam sa kamarátky.
Poznáte to. Toto sú presne tie momenty, keď funguje zákon schválnosti a vy si uvedomíte, že pri vedľajšom stole sedí celé marketingové oddelenie od klienta, pred ktorým sa za normálnych okolností musíte chovať reprezentatívne. A pod reprezentatívnym správaním nemyslím zhúlené úvahy o falických symboloch.
„Do piči!“ zaznelo mi v hlave. Nepovedal som to nahlas? Čo som vlastne povedal? Čo mám robiť? Mám viesť zdvorilostnú konverzáciu? Veď som nahúlený! Tak som niečo rozprával a asi to bolo všetko, len nie zdvorilostná konverzácia. Mám výpadky pamäte, tak sa moja dilema s prácou v reklame možno vyriešila sama. Za to môže tá cigánka, toto nebola náhoda. Áno, možno sa dá čakať, že keď prídete zhúlený do stánku klienta, tak tam toho klienta stretnete a spravíte si hanbu, ale ja som vždy veril v osud. Ale ja som si hovoril, že čo do vesmíru vysielate, to vám vesmír zošle a ja som práve zazrel drogového dílera, tak sa stretneme pri napravo od zvukára, lebo ja si potrebujem niečo vybaviť.
Dobre, vybavené. Zábava sa môže začať.
Na ďalší deň som prišiel ku stolu, pri ktorom sedela moja kolegyňa so skupinou ďalších ľudí. Prisadol som si a začal som sa zoznamovať. „Ahoj, my sa ešte nepoznáme,“ podávam jednej babe ruku a ona sa na mňa začudovane pozerá.
„Vy dvaja sa poznáte až moc dobre,“ objasňuje mi situácia kolegyňa, „vy ste sa včera spolu olizovali na Crystal Castles!“
Poviem vám takto. Moja mama by mala veľkú radosť, predsa len je tu nádej na vnúčatá! Stačí sa iba dofetovať a môj mozog na autopilotovi zmení orientáciu tak, že balím baby a ani o tom na ďalší deň neviem. Hovorím si, že už by som sa mohol začať chovať slušne, ale pristálo pri mne pivo s MDMA a keďže mám vychovanie, polku z neho som vypil. Je to sila pozitívnej afirmácie, tak sa nebudem hádať s osudom. Cítil som silu vyššej moci a cítil som sa tak transcendentálne, ale možno to bolo iba tými drogami, ktoré som pobral.
Kráčam po areáli a som úplne mimo. Neviem, kde som, čo sa deje, ale zrazu ide oproti mne. Spása.
Delobomba. Je rozbitá jak vždy, ale ešte prejavuje náznaky príčetnosti, stopla taxík a zobrala ma na dom, kde sme boli ubytovaní. Keď sme dorazili taxíkom na miesto, začala mnou triasť a kričať: „Vstávaj a zaplať, ja nemám prachy!“ Lebo toto sú presne veci, čo robia skutoční priatelia.
Ležím doma a pozerám na hodiny. O pár hodín sa končí víkend. Čo to znamená? Že mám poslednú šancu si kúpiť žreb a zistiť, či ma cigánka neklamala. Lenže jedna vec je kúpiť si v Petržalke polotovary v nonstop Tescu a ďalšia vec je zohnať si stierací žreb. Protivná pani v Terne mi vynadala, že nemá pokoja od ľudí a nemá žreby. Pumpa tiež nič a nakoniec som našiel žreby v trafike v Tescu. „No super, teraz vyhrám strašné prachy a tieto socky mi podrežú pre ten žreb krk,“ hovorím si, keď prechádzam popri asociáloch, ktorí postávajú pred Tescom. Stieram žreb a píšem SMS.
„Tá cigánka ma ojebala!“
„Nie, to ja som ťa potom prekliala. A mňa si sa nebál, lebo nie som cigánka. Tu to máš! Čáry-máry fuk, ty kokot.“
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára