Ahojte. Rád by som sa zoznámil. Som milý, miestami nesmelý, ale vážim si na sebe, že mám zmysel pre humor. Lebo humor je dôležitý. Narodil som sa v Bratislave a žijem v malebnej Petržalke. Mám 31 rokov, meter 89, 78 kíl, možno aj menej, aspoň dúfam. Tmavé vlasy, tmavé oči. Pijem, fajčím, občas aj drogy. Ale ako vidíte, som úprimný.
Rád chodím do kina, do divadla, sadnúť na kávu, ale niekedy nepohrdnem dobrou knihou. Aj do prírody zájdem alebo na bicykel, aby sa nepovedalo.
Môj budúci partner by mal byť bloňďák s modrými očami. Alebo ryšavý. Lebo doposiaľ som mal samých tmavovlasých a ako sa hovorí, zmena je život. Ale hlavne, nech to nie je kokot.
Na mojom Facebooku bol baby boom v plnom prúde. Myslel som, že je to nový trend, ale skutočnosť bola ešte desivejšia. Dospel som do veku, keď už sa moji rovesníci iba nemilovali, ale už sa aj množili.
Vždy som obdivoval ženy, ktoré vedia byť samé sebou. Sú hlučné, sú extravagantné, sú afektované, hovoria, čo si naozaj myslia. Mal som jednu kamarátku, ktorá mala permanentne problémy s mužmi, ale vedela byť nad vecou. Zo všetkého si robila srandu, smiala sa, fajčila, pila a keďže mala skončenú fotku na VŠVU, naučila ma, ako si správne robiť selfie. Základom je: „Zlatino, nikdy sa nefotíme zdola, lebo ti to spraví dvojitú bradu. Musíš dať ruku s mobilom takto hore, vyprsiť sa, stiahnuť brucho a ideš.“ No nemilujte ju.
Stretol som ju na Draždiaku. A mala tepláky. Keď niekoho stretnete v teplákoch, tak je to znamenie, že je na tom zle, aj keď bývate v Petržalke.
Pôsobila na mňa dojmom, ako keby už rezignovala. Nenamaľovaná, s mastnými vlasmi a v tých teplákoch (opakujem to viackrát, aby som zdôraznil svoje pohoršenie).
„Tak čo? Ako ide život?“ pýtam sa jej.
„Ale dá sa,“ odpovedá.
„A čo práca?“
„Vieš čo, mne už je všetko jedno. V práci sa nepretrhnem, však už mi nič nemôžu.“
„Prečo?“
„Lebo už za chvíľu idem na materskú,“ odpovedá, rozopne bundu a pod ňou obrovské brušisko.
Áno, všetky baby, ktoré sa obklopujú homosexuálmi, nadobudnú presvedčenie, že sú Lady Gaga. Ale príde kríza a v ťažkej chvíli odhodia svoje boá a nechajú sa nabúchať od týpka s trvalým pracovným v IBM a dvojizbákom v Petržalke.
Nechápavo pozerám na brucho a pýtam sa jej v duchu: „Aj ty Brutus?“
Na Facebooku už som od nej selfie fotenú zhora nevidel. Miesto toho určite ovládala finty, z akého profilu sa má fotiť s brušiskom, aby nevyzerala tučne, ale matersky. Ale doprajem jej to, lebo nakoniec som pochopil, že toto je to, po čom ženy skutočne túžia. Niektoré ženy sa obklopujú homosexuálmi a chovajú sa extravagantne, aby zakryli to, že sa necítia plnohodnotne. Životný štýl v duchu techno, poppers, pičoviny je ako Titanic, na prvý pohľad to pôsobí ako nablýskané dobrodružstvo plné flitrov, ale ak máte príležitosť, naskočíte do záchranného člna a pádlujete o život a nevraciate sa naspäť. Jebať buzny, ženy a deti idú prvé.
Na Facebooku na mňa vyskočila ďalšia svadba. Fotky už nestačia, začala nová éra videa. Pustil som si ho, aby som robil to, čo robím najradšej – vynášal súdy. Nevkusné šaty, ženích je trtko a čo to robia družičky? Tancujú macarenu. Prevrátil som očami.
Ale keď sa ženích s nevestou pustili do krájania prezdobenej marcipánovej torty, stekala mi slza po líci a hovorím si: „Do piči, ale veď ja toto chcem tiež!“
Tak ako zrnká v presýpacích hodinách, tak ide čas… Do piči! Už nebudem mladší, krajší a evidentne ani chudší. Zbohom buďte nohavice s pásom veľkosti 30. Treba konať, kým je ešte šanca.
Preto som si povedal, že treba k veci pristúpiť konštruktívne. Tak som si zapol Tinder a dohodol som si rande. Chlapec si na môj vkus fotil až príliš veľa karbohydrátov na Instagram, ale musím dať tomu šancu. Radšej karbohydráty ako fotky z fitka.
„Tak čo? Chodíš často do tohto podniku?“ spýtal sa ma nesmelo.
„Toto rande bude utrpenie,“ pomyslím si.
Nie, nie, toto je zmena, je to milý chlapec, daj mu ešte šancu. Konečne niekto, komu nejebe. To je fajn.
„Toto rande bude utrpenie,“ pomyslím si.
Nie, nie, toto je zmena, je to milý chlapec, daj mu ešte šancu. Konečne niekto, komu nejebe. To je fajn.
„A čo plánuješ na víkend? Mohli by sme na blšák pozrieť nejaký nábytok?“ navrhol.
UBER!
Vyzerám ako typ, čo chodí pozerať nábytok na blšák? Kde sú tie časy, keď sa rande skončilo preliezaním plotu na cintoríne a s rozbitými kolenami? Nebolo ti dobre? Veru nebolo, ale sebadeštrukčné sklony neumlčíš. Daj tomu šancu a skús ešte niekoho normálneho.
Niekedy som vďačný za to, že sa homosexuáli nemôžu brať a adoptovať si deti. Ak by na mňa z Facebooku vyskočila svadba vo Wiegerovej vile, asi by som sa zmenil na Hulka gay edition a stolička by letela cez okno. Zavreté, podotýkam. Črepy sú drsné a robia efekt.
Ale homosexuálne páriky ma už beztak serú, lebo si oficiálne zväzky kompenzujú kupovaním psov a nehnuteľností. A ja im na kolaudácii vypijem všetok alkohol, čo majú v chladničke, porozprávam, aký crazy život si žijem, s akými šialenými ženami sa obklopujem a potom v kúpeľni pri pohľade na uteráky s označením ON a ON si pomyslím: „Do piči, ale veď ja toto chcem tiež!“
Márnotratná dcéra sa vrátila medzi nás. Keď bola vo vzťahu, izolovala sa od okolitého sveta a trávila všetok čas so svojím frajerom. Ale sotva padne vzťah, volajú teplú linku a chcú vo Vanese pičovať na mužov nad borovičkou. Nenamietal som.
Rozpráva mi o svojom bývalom, ako ju to bolelo, že sa museli rozísť, ale iná cesta nebola. Počúvam ju, chápem ju, tiež jej hovorím, ako to bolelo v mojom prípade a ako sa treba nad to povzniesť… Hlavné je, aby… No… Čo som to chcel povedať? Prepáčte, ale pri vedľajšom stole sedí strašný fešák!
Špinavý blond. JES! Pekne oblečený. JES! Evidentne na rande s iným týpkom. OU NOU!
Rozbúcha sa mi srdce, hromadí sa to vo mne a zeleniem. Čo by spravil Hulk? Hodil auto. Ale ja mám chuť po nich hodiť papuču a zakričať: „Ale chlapci, toto kurva nie je fér!“ Alebo vytiahnem ukulele a začnem spievať Don‘t Marry Her, Have Me? Nemám papuču, ani ukulele a neviem spievať, ale spontánnosti sa medze nekladú!
Zvolil som taktiku, že budem koketovať pohľadom. Kamarátka naďalej rozpráva o rozchode, ja kývam hlavou a očumujem chlapca pri vedľajšom stole, lebo zvládam multitasking. On pozrie na mňa, ja na neho, pozeráme si do očí…
A nič. Dopili pivo a odišli. Piči a to som mal pripravenú pesničku.
Jedna prehratá bitka ale neznamená, že je koniec. Treba sa zaktivizovať! Treba niečo spraviť! Treba zdvihnúť zadok! Treba napísať najväčšej drbne v Bratislave, ktorá má prehľad o všetkých!
„Čo je zač?“ pýtam sa.
„Vzdelaný. Športovec. Nefajčiar,“ dostávam odpoveď.
Aha. Tak nič.
Nevadí, veď aj o tomto je život. Niekedy si treba uvedomiť, že jediné, čo mám, som ja sám a mám svoju hodnotu. A nebudem ju podliezať nezmyselným naháňaním chlapov. Bolo obdobie dažďov, teraz prišlo obdobie sucha. A práve teraz som odkázaný iba sám na seba. Musím pochopiť svoju skutočnú hodnotu, svoju samostatnosť, svoj vlastný priestor. A keď si toto všetko uvedomím, môžem slobodne povedať: „Áno, ten kebab poprosím so všetkým!“
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára