Aj tak budem požiarnikom!



Sedel som pred televízorom a pozeral som Večerníček o rybičkách, ktoré sa hádali, ktorá z nich je najkrajšia. Dilema to bola ťažká, pretože rybičky vyťahovali argumenty ťažkého kalibru. Len aby som uviedol mladších čitateľov do problematiky, toto bolo za čias, keď ešte nebol Nemo, lebo ten je v dnešnej dobe jasný favorit.
Rybičky sa nevedeli dohodnúť, začali padať tvrdé slová (pozor, nie vulgarizmy, lebo predsa len sa jedná o program pre deti), atmosféra bola napätá. Začala sa hádka, rybičky sa prekrikovali, keď zrazu prišla jedna naivná rybka, ktorá zahlásila, že ona si zaslúži ten titul, pretože pre jej mamičku je najkrajšia rybička pod slnkom. Alebo pod vodou? Neviem, bolo to dávno, detaily mi vypadajú.
Na čo som ale nezabudol, bolo ponaučenie. Rybičky následne hromadne chytili déjà vu, že vlastne ony tiež počuli túto vetu od mamičky. Nepriestrelný argument, všetky deti sú v očiach svojich rodičov tie najkrajšie a tým pádom si všetky rybičky zaslúžili tento titul.
Večerníčky mali vtedy ešte jasnú výchovnú hodnotu a tento diel nás mal naučiť, že sme všetci krásni bez ohľadu na to, čo hovoria ostatní. Koniec dobrý, všetko dobré, opona padá a Christina Aguilera kričí: „You are beautiful in every single way!“ V skutočnosti nekričí, lebo tu máme problém s dobovým nesúladom a autorskými právami, ale keby mohla kričať, bolo by to také krásne!
Tu je dôkaz.
Krok 1: Pustíme si Christinu Aguileru.

Krok 2: Rozprávku som na YouTube nenašiel, ale našiel som šetrič obrazovky s rybičkami. To by malo na demonštratívne účely stačiť.

Cítite to? Uvedomujete si to? Rybičky, všetky ste krásne! Hovorí vám to vaša mamka, hovorí vám to aj Christina. Najkrajšia rybička z celého moríčka si ty. Áno, si to ty, drobučká rybička v bielo-žltej kombinácii. Ale nielen ty, lebo to by bolo egoistické. Aj rozkošná fialová rybička so žltým chvostíkom je najkrajšia. Nezávidíme si, prajeme si to, dievčatá. Áno, aj ty oranžovo-biela rybička si najkrajšia! Si síce prudko jedovatá, ale nebudeme ťa diskriminovať, veď tu hodnotíme estetický dojem! Všetky ste krásne! Christina, zadeľ to vo vysokej tónine, nech tomu pridáme dostatočný dôraz! Ste najkrajšie! Ste najkrajšie! Ste najkrajšie! Veríte tomu? Sorry, ale ja nie! Ja viem, Christina, snažila si sa.
Ja som malé dieťa, ktoré nechápavo sedí pred televízorom a hovorí si: „Ale toto vôbec nie je fér!“

Požehnanie prišlo do tohto domu. Narodilo sa dieťa! Otec sa zahľadel na malé batoľa a zahlásil: „Bude z neho horolezec!“ I položil k dieťaťu karabinky a horolezecké lano. Dieťa si vzalo lano do ruky a začalo ho žužľať, čo bol otca jasný záujem o horolezectvo. Je to tu! Ďalší horolezec v rodine!
Ak si hovoríte, že takáto dedukcia nie je úplne v poriadku, máte pravdu. Keby ste ku dieťaťu položili stetoskop, tiež by ho asi začalo žužľať a asi iba veľmi naivný človek by mohol z toho dedukovať mimoriadny záujem o medicínu. Oveľa pravdepodobnejšia teória je, že batoľatá proste žužľú veci.
Chudák otec, ešte netuší, čo z tohto batoľaťa vyrastie. No predsa ja! BUBUBU!
Ale nebudeme ho teraz strašiť v tomto momente šťastia. Príležitostí na sklamanie bude mať v tejto poviedke ešte viac než dosť.

Ako ste už možno pochopili, otec bol vášnivý horolezec a dokonca aj mama istý čas predstierala záujem o jeho vášeň. Ale po svadbe sa prejavila jej skutočná povaha a chcela otcovi horolezectvo zatrhnúť. Preto otec potreboval spojenca, aby sa v domácnosti vyrovnali sily. Preto keď som trochu podrástol, nadišiel čas skúšky ohňom.
Otec sa so mnou vybral na Pajštún, aby otestoval môj horolezecký potenciál. Môj postoj bol odmietavý, pretože napriek tomu, že som bol dieťa, uvažoval som logicky. Načo sa budem jak debil štverať po hradbách nahor, keď na to isté miesto vedie chodník? Argumenty som mal v hrsti. No ale problém bol v tom, že napriek takejto genialite v ranom veku som bol stále iba dieťa, ktoré musí ctiť otca svojho i matku svoju. A musel som proste liezť.
„Tam máš chyt, toho sa drž a lez!“ kričal po mne otec. Čím som išiel vyššie, tým som bol zmätenejší z toho, čoho sa mám chytiť. Zastal som. „Tati, ja sa bojím!“ kričím po otcovi.
„Pozri sa, nad tebou je chyt! Pokračuj ďalej a hlavne sa nepozeraj dole,“ zakričal po mne otec naspäť.
Nepozeraj sa dole, nepozeraj sa dole. To sa mu povie. Samozrejme, že som sa pozrel dole! Čo muselo nevyhnutne nasledovať? Kto sa hlási? Áno, vresk.
Žužľanie horolezeckého lana ešte neznamená, že vaše dieťa nebude mať fóbie z výšok.
Pri ďalších výletoch na Pajštún som si zvolil jednoduchšiu cestu, avšak otec sa rozhodol liezť do výšok. Tam hore cítil slobodu, lebo tam sa vedeli dostať iba odvážni, ktorí prešli testom. Hore neriešite hlúposti banálneho dňa, hore musíte vyliezť. Otec takto unikal pred bežnými dňami, až kým jedného dňa nespadol. Otec spadol zo skaly, zlomil si nohu a mama mala argument, prečo mu mohla zatrhnúť lozenie na skaly. A ja som mal zážitok! Prvýkrát som sa totiž viezol v sanitke a bol som nadšený! Predsa len mi mohli dať asi žužľať ten stetoskop.

Horolezectvo sa v mojom prípade neujalo, ale ja som mal iný sen.
„To nemyslíš vážne,“ zhrozila sa mama, „ak chceš byť spisovateľom, tak na to zabudni. Spisovatelia nič nezarobia, nevedia čo od dobroty a potom páchajú samovraždy! Tak toto teda nie! Moje dieťa nezomrie v chudobe, my sme mali v našej rodine na seba nároky!“
Musel som prísť s alternatívnym životným snom, ktorý by upokojil moju mamu.

UČITEĽKA: „Deti a čím by ste chceli byť, keď budete veľký?“
DIEVČATKO: „Učiteľka!“
CHLAPČEK: „Policajt!“
DIEVČATKO 2: „Kaderníčka!“
CHLAPČEK 2: „Pretekár!“
JA: „Generálny riaditeľ obchodného domu!“

Učiteľka prekvapene pozrela. Nuž, názov pozície to bol komplikovaný, ale za pomoci rodičov som si ho vtĺkol do pamäti.

Z Večerníčkov som vyrástol. Aj keď podľa rozprávky bola každá rybička najkrajšia, realita býva krutá. Pravda je taká, že nemôže byť každá Verešová.
Chlapče, zabudni na fantáziu, život je boj. Čo len z teba bude? To je pekné, že ťa bavia humanitné vedy, ale práca s číslami sa ti zíde, lebo účty musí platiť každý. Škola s ekonomickým zameraním, to je niečo! Takto získaš uplatnenie do života! Poslúchaj, pekne sa obleč a pokús sa priblížiť tým, čo v živote niečo dosiahli. V našej rodine sa vždy kládli vysoké nároky a nechceš predsa robiť hanbu.
Tak som si obliekol bielu košeľu, priškrtil som sa kravatou a zaradil som sa do rady ľudí, ktorí zmysel svojho života našli v open space. Netreba sa zamýšľať nad vecami, ak platia korporátne pravidlá. O deviatej príchod, pípnuť sa pri turnikete, obed, o pol šiestej odchod, nezabudni sa pípnuť pri turnikete. A ten čas medzi príchodom, obedom a odchodom treba zaplniť vykazovaním aktivity. Zaradil si sa do svorky korporátov a svorky majú vodcov. Smej sa na ich vtipoch, prikyvuj na ich rozkazy a nič nespochybňuj. Mám už dosť.
Nevedel som, kto som, ale vedel som, kto nechcem byť a prišiel čas ísť hlavou proti múru. Tak som začal hovoriť, čo si myslím. Ak vodkyňu svorky nazvete klamárkou, čo nevie nič okrem powepointových prezentácií, musíte počítať s tým, že pošle na vás svojich psov, aby mohla zasadiť poslednú ranu.

OTEC: „Ty ešte ako dlho máš v pláne byť nezamestnaný?“
JA: „Ty si myslíš, že toto je moje rozhodnutie?“
OTEC: „Samozrejme, že si to myslím!“
JA: „Tak to si na omyle.“
OTEC: „Kto predrbal celú podporu a vybral sa potápať na Filipíny?“
JA: „Tak som si potreboval oddýchnuť!“
OTEC: „Jedenásť mesiacov?“
JA: „Ja si potrebujem uvedomiť, kto som a čo vlastne chcem robiť.“
OTEC: „No a prišiel si na niečo? Zabitý čas! Miesto toho si si zničil kariéru. Kto bude chcieť niekoho, kto sa jedenásť mesiacov povaľoval?“
JA: „Ale ja už nechcem robiť v banke. Veď sa pozri, ako to dopadlo.“
OTEC: „Lebo si hovoril ľuďom, čo si o nich myslíš a potom si sa nechal vyhodiť.“
JA: „Ja som sa nenechal vyhodiť! Oni ma proste vyhodili.“
OTEC: „Milý synu, ja som sa vždy musel udržať v pozícii, aby som mohol nejakému chrapúňovi povedať do očí, že je to kokot a on mi nemohol nič spraviť. Ale preto musíš v živote makať, aby si si mohol toto dovoliť.“
JA: „Ale ja by som chcel radšej robiť niečo kreatívne.“
OTEC: „Pre Boha! To chceš zomrieť v chudobe?“
JA: „Ale však ja sa snažím, chodím aj na pohovory.“
OTEC: „No a prídeš tam rozbitý s opicou a dáš im jasne najavo, že ťa tá práca nebude baviť.“
JA: „A to im mám klamať?“
OTEC: „Samozrejme! Koho si myslíš, že práca baví? Nikoho! Chce to zamestnávateľ počuť? Nie, nechce! Základné pravidlo je - zarábaj peniaze, plať svoje účty a vykazuj aktivitu!“
JA: „Čo som vlastne chcel robiť, keď som bol malý?“
OTEC: „A čo ja viem? Furt si vymýšľal nejaké básničky. Nehovorím, že to bolo umenie, ale na trojročné decko to bolo celkom dobré.“
JA: „A to ste ma v tom nemohli podporovať?“
OTEC: „Ako podporovať? My sme ťa pripravili na život.“
JA: „A to neexistuje iná možnosť? To človek nemôže robiť niečo, čo by posúvalo spoločnosť dopredu?“
OTEC: „Milý zlatý, z histórie je známe, že všetci, čo úprimne chceli posúvať spoločnosť dopredu, žili v chudobe. Ale nie iba umelci, ale všetci! Spisovatelia, maliari, vedci, filozofi. A aj v tej chudobe aj zomreli. Našlo sa pár šťastných, čo získali nejakého mecenáša, ktorý sa ich ujal a zasponzoroval ich.“
JA: „Vážne?“
OTEC: „Ale na mňa sa nepozeraj, ja tvoj mecenáš ani náhodou nebudem. Ja som si povedal, že chcem ešte na staré kolená ranč.“

U otca som nepochodil, skúsil som šťastie u mamy.

JA: „Všetko je to tvoja vina!“
MAMA: „Áno, som zlá, zlá matka. Ako som ti len mohla spraviť obed a nasýtiť ťa? Aké zlé odo mňa. Nechcel si mi náhodou niečo iné povedať?“
JA: „Ako čo?“
MAMA: „A čo takto ďakujem za obed, mamička, bolo to vynikajúce?“
JA: „Ďakujem za obed.“
MAMA: „A umy si po sebe riad! Máš snáď nejaké vychovanie!“
JA: „Ale ja neviem, čo mám robiť.“
MAMA: „Dať saponát na hubku a krúživým pohybom odstrániť špinu z taniera.“
JA: „Ale ja myslím v živote.“
MAMA: „A nechceš si nájsť konečne prácu?“
JA: „Ale keď ja neviem, čo chcem robiť. Vyštudoval som školu, ktorá ma nikdy nebavila a ani som sa nemohol rozhodnúť, čo budem študovať. Lebo ty si to celé rozhodla za mňa.“
MAMA: „Samozrejme, zase som ja tá najhoršia, lebo som celý tvoj život riadila za teba!“
JA: „Však aj na tú posratú flautu som musel chodiť kvôli tebe.“
MAMA: „Ale veď si v nej bol dobrý!“
JA: „Nebol, veď ja nemám rytmus!“
MAMA: „Pozri sa, nejde o to, či si v tom bol dobrý, alebo nie. Podstatné je, že si ukázal vytrvalosť! A nie ako tvoji súrodenci, ktorí sa totálne vybodli na gitaru.“
JA: „Veď aj absolventský koncert bol trapas.“
MAMA: „To mi toto všetko chceš dávať za vinu? Keby som to nechala všetko na teba, tak by si nerobil nič. Do všetkého som vás musela nútiť! Veď vy ste sa so mnou nechceli hrať ani bedminton! Susedove deti ocenili, že som ich to naučila hrať a vy nič. Banda nevďačných spratkov ste!“
JA: „Ale prečo sa ma nikto nespýtal, čo vlastne chcem?“
MAMA: „Tak sa ťa teraz ja pýtam. Čo chceš?“
JA: „Písať, vymýšľať. Kreatívne veci.“
MAMA: „Ale prečo sa potrebuješ silou mocou venovať takýmto stratovým činnostiam? Veď z toho nič nemáš!“
JA: „Ale cítim tam potenciál. Veď som iba spravil pár koláží a už to má ohlas.“
MAMA: „Počúvaj, tak toto sa mi vôbec nepáči! Prečo si musíš robiť srandu z tých matiek na materskej?“
JA: „Videla si tie handmade výrobky, čo robia?“
MAMA: „Ale veď aj tvoja sesternica predáva anjelikov na Sashe! Ty už si prestaň robiť srandu z matiek, ktoré robia takúto bohumilú činnosť!“
OTEC: „Ale už by stačilo! Musíš toto riešiť pri stole? Vieš, ako ma páli záha, keď obhajuješ všelijakých diletantov, ktorí motajú veci z drátov.“
Všetci sme zmĺkli a hľadeli sme do tanierov. Mama podišla ku mne, pohľadila ma po chrbte a pošepkala mi do ucha: „Hlavu hore, dám ti gastráč!“

Mama ma pozvala na obed. Keď som prišiel do reštaurácie, sedela tam aj moja babysitterka z detstva. Veľa ľudí sa ma pýta, ako je možné, že som mal babysitterku, ale ja som si myslel, že babysitterku mal každý. Veď kto stráži deti, keď rodičia chodia po zábavách?
„Ahoj, teba som dlho nevidela,“ potešila sa babysitterka, keď ma zbadala, „čo máš nové?“ Mama sa ku nej naklonila a pošepkala: „Ani sa nepýtaj! Je nezamestnaný!“
Po obede sme sa vybrali na trhovisko, kde mama chcela nakúpiť čerstvé ovocie a zeleninu. Mama sa zastavila pri stánku s bylinkami a ovoniavala bylinky.
„Viete, čo by sa vám tu ešte hodilo?“ dohovárala mama bylinkárke. Bylinkárka pokrčila plecami. „Mojito!“ nadšene vykríkla mama svoj geniálny nápad. Bylinkárka nechápavo pozerá na mamu, mama vysvetľuje ďalej: „Čerstvé bylinky už máte, potrebujete už iba alkohol.“ Bylinkárka stále nie je otvorená tomuto nápadu: „Viete, ja som tu na to sama. Na to by som asi niekoho potrebovala.“
Samozrejme, aj na toto mala mama riešenie: „A prečo nie rovno manažéra? Môj syn vyštudoval manažment!“ Mama pošepkala bylinkárke: „Viete, on je nezamestnaný, ale ja za to nemôžem. Ja som ho síce porodila, ale to ona ho vychovala.“
Mamin agresívny ukazovák smeroval na babysitterku.

Ži naplno a plň si svoje sny! Strach je tvoj jediný nepriateľ! Ak jedny dvere zatvoríš, otvoria sa ti ďalšie! K úspechu nevedie výťah. Musíš ísť po schodoch! Buď si cestu nájdeme, alebo si ju vytvoríme! Rozhodol som sa preskúmať, aké možnosti mi život ponúka. Preto som šiel na stretnutie start-upistov.

Vstúpil som do kaviarne, kde sedeli ľudia v skupinkách a rozprávali sa. Hej, škoda, že ten minulý projekt nevyšiel, ale sú tu ďalšie projekty, ďalšie výzvy a nič nie je nemožné! Nadýchol som sa. Vo vzduchu bola cítiť motivácia.

Zrazu sa do stredu miestnosti postavil muž a zvýšeným hlasom prehovoril: „Tak vážení! Začneme networkingom! Dúfam, že ste sa už poučili a doniesli ste si vizitky! Networking je základ a čím viac kontaktov získate, tým lepšie pre vás! Zoraďte sa do dvoch radov, rady budú postupovať a vy networkujete s človekom oproti. Jasné?“

No hneď úvodná chyba, nemám vizitku! Hneď takto začínam so zníženými šancami na úspech. Ale nevadí. Budem improvizovať. Začíname.

1. kolo: Dievča 1
DIEVČA 1: „Ahoj. Tu je moja vizitka.“
JA: „Ahoj, ja nemám vizitku.“
DIEVČA 1: „Chyba.“
JA: „Tak prepáč.“
DIEVČA 1: „Dobre, čo robíš?“
JA: „Ja sa venujem marketingu, robil som v banke, ale momentálne mám pauzu.“
DIEVČA 1: „Aha. Ťa vyhodili?“
JA: „Vzájomne sme sa dohodli.“
DIEVČA 1: „Takže ťa vyhodili.“
JA: „A ty čo robíš?“
DIEVČA 1: „Ja som robila vo farmaceutickej spoločnosti, ale som si povedala, že skončím. To vieš, iba debil robí na druhých, schopný človek robí na seba. Tak som sa rozhodla, že si založím vlastnú farmaceutickú spoločnosť.“
JA: „To ide?“
DIEVČA 1: „Hej.“
JA: „Takto ľahko?“
DIEVČA 1: „Počuj, robila som vo farmaceutickej spoločnosti, tak snáď viem!“

2. kolo: Chlapec 1
JA: „Prepáč, ale nemám vizitku.“
CHLAPEC 1: „To nevadí, vezmi si moju. Tak čo robíš?“
JA: „Ja sa venujem marketingu.“
CHLAPEC 1: „Vynikajúce! Vynikajúce! Ľudí ako ty potrebujem! Ja totiž zakladám reklamnú agentúru.“
JA: „Fakt? A to ako?“
CHLAPEC 1: „To ešte neviem. Ale viem, že potrebujem ľudí, ako si ty a viem, že do troch rokov zo mňa bude milionár.“

3. kolo: Chlapec 2
JA: „Sorry, nemám vizitku.“
CHLAPEC 2: „Veľká chyba.“
JA: „Tak čo robíš?“
CHLAPEC 2: „Ja robím s kamošmi eventy.“
JA: „Aké eventy napríklad?“
CHLAPEC 2: „Ako toto!“
JA: „Aha. A ešte niečo?“
CHLAPEC 2: „No niekde musíš začať! Ale tak jedného dňa to vidím na konferencie, v tom sú prachy. Ale tak zatiaľ sa stretávam s ľuďmi a ak by si mal nápad na nejaký biznis, nebudem sa brániť.“

Viete, čo boli títo ľudia? Áno, správne, start-upisti, ale okrem toho? Toto boli rybičky, ktorým mamy hovorili, že sú najkrajšie! Rodičovská láska a podpora je to, čo nás podrží pri ceste týmto krutým svetom. Kde je vôla, tam je cesta. A ak máte v hlave, že ste najkrajší, dokážete založiť farmaceutickú spoločnosť alebo budete milionár do troch rokov, máte šancu uspieť. Mama, tata, o čo ste ma ukrátili? Aké mám šance v tomto svete bez vašej lásky a podpory? Nemôžem im to mať za zlé, boli tak vychovaní.
Otec chcel byť umeleckým kováčom, ale syn vysokoškolských pedagógov bez titulu… To by bol škandál. A mama chcela profesionálne hrať bedminton, ale jej mama jej to zatrhla, pretože sa bála, že sa jej niečo stane cestou na tréning. Nakoniec jej potom vybrala aj školu ekonomického zamerania, aby sa lepšie uplatnila v živote. A tak sa stali pokračovateľmi toho, čo ich naučili rodičia v najlepšom úmysle.
Ale dosť bolo! Koniec tejto rodovej kliatbe! Ja ukážem nové smerovanie nášho rodu. Ja budem spisovateľom! A na to potrebujem predsa podporu svojich rodičov. A pod podporou myslím financie a gastráče.

MAMA: „Ešte stále nemáš prácu?“
JA: „Nie.“
MAMA: „A kedy to hodláš zmeniť?“
JA: „Teraz!“
Podal som mame vizitku.
MAMA: „Čo je to creative mind?“
JA: „Kreatívna myseľ!“
MAMA: „Ja viem po anglicky. Ale čo je to za pozíciu?“
JA: „Ja sa nechcem vyhraňovať iba na jedno miesto. Veď dnes je všetko možné!“
MAMA: „A lepší plán nemáš?“
JA: „Neviem, možno si nájdem bohatého muža, čo ma bude živiť.“
MAMA: „A to by ti nebolo blbé sa nechať vydržiavať? Ty nechceš v živote niečo dokázať?“
JA: „A tebe to nie je blbé?“
MAMA: „Čo?“
JA: „Že ťa otec živí?“
MAMA: „No dovoľ! Ja tiež zarábam a prispievam do rodinného rozpočtu!“
JA: „Mami, ty máš svoj plat ako vreckové, veď z toho by ste sotva zaplatili dom. Veď ty v kuse meníš prácu, lebo nie si spokojná a robíš prúsery a otec ťa z nich vyťahuje.“
MAMA: „V tejto debate odmietam pokračovať!“
JA: „Inak nefunguje ti hajzel!“
MAMA: „Tak s tým niečo sprav, mladý muž!“

Mňa tu budú poučovať o živote ľudia, ktorí si ani záchod nevedia opraviť? Ako veľmi to môže byť ťažké? Mám za rodičov dvoch sebestredných jedincov, čo nič iné nerobia, iba si hovoria svoju pravdu a myslia iba na seba a keď sa niečo pokazí, tak za to neberú zodpovednosť. Veď mňa majú na zodpovednosti! Aj tento hajzel majú na zodpovednosti! A niekto sa tu tej zodpovednosti musí chytiť! Do prdele práca, veď stačí dať dolu kryt a zistiť, kde je problém, ale v tejto domácnosti sa k tomu nikto neodhodlá! Tak som to spravil za nich, dal som dolu kryt, zistil som, že je problém vo vyhodenom pieste a som ho dal naspäť. Dalo to toľko námahy?
„Opravil som vám hajzel!“ zakričal som na dom. Otec išiel na záchod, po chvíľke sa ozvalo spláchnutie. Potom prišiel ku mne, položil mi ruku na plece a povedal: „Synu, môžeš byť na seba pyšný.“

TROSKA: ON


1 komentár:

Martina povedal(a)...

Skvelé, bude kniha?