1. časť - ONA: Teoretická láska
Môj život pred dvoma rokmi bol len alkohol, škola, muži, alkohol, práca, alkohol, párty, muži, tehotenský test a oriešková Milka (celé oriešky, nie drvené). A bolo mi dobre. Až na to, že som tam už v tomto zozname nechcela mať slovo muži, ale muž. Všetko bolo fajn, len ma nemal kto držať za ruku.Keď som si potom našla frajera (ale on vlastne v tomto príbehu vôbec nie je kľúčový), našla som si aj inú prácu, mala som toho viacej v škole, nevládala som pártiovať, a popíjať do rána. Môj život bol zrazu len práca, škola a práca až do rána. Občas obed s frajerom. Zanedbávala som kamošov, pretože som reálne nevládala rozprávať o svojom živote s viac ako jedným človekom. A na pičoviny, srandičky, rečičky nebol čas.
Škola sa skončila, z práce som odišla (frajer ostal, bo ho ľúbim - ale hovorím, v tomto príbehu nie je až tak podstatný). Najprv to bolo super, mala som veľa času. Tak som upratovala, chodila von s kamošmi a hľadala si také občasné nazvime to „kšeftíčky“. No potom prišlo veľmi hnusné obdobie. Zobúdzala som sa na obed (niekedy aj o druhej). Nevedela som nájsť zmysel v tom, že mám vstať z postele. Nechcelo sa mi ísť von, lebo veď jebal dážď, bola zima. Nemohla som ísť na esspresso macchiato s kokosovým cheesecakom, lebo som nemala za čo.
„Ale veď si slobodná a môžeš robiť, čo chceš! Tak tvor! Viac píš!“
Vraveli mi to všetci idioti!!!
Pretože zákon schválnosti nezamestnaného človeka, ktorý je zvyknutý na hektický život, je: „Keď nemáš čo robiť, tak nerobíš nič.“ A u mňa konkrétne: „Nepíšeš a žiješ v špine.“
Keď ste úplne na dne, dne, dne… Ja rozumiem, že dno má každý človek inde, ja rozumiem tomu, že sa ľudia majú horšie... Ale do piči, ľudia sa majú aj lepšie!!! Aj toto si treba uvedomiť a prečítať si nejakú motivačnú literatúru - ak si aj ty ten, ktorému napadlo, že sa príliš ľutujem.
Počujte, ale toto je už na jednu celú poviedku, ako tak pozerám a tú napíšem, až keď sa toto obdobie definitívne skončí, ok?
No a keď už som bola na tom dne, tak som sa pýtala sama seba. Som mladá? Som. Som múdra? Som. Som pekná? (Neprezradím lebo som anonymná.) Mám zmysel pre humor? Mám. Mám vkus? Mám. A nikdy neviem, koho stretnem, kde sa ocitnem, čo zo mňa bude? Áno, je to tak! Lebo aj keď som troška vo veku, že to, čo zo mňa bude, už v podstate troška som. Nevadí! Veď nie úplne!
A potom sa začalo hovoriť niečo o voľbách. Alebo prezident zdieľal nejaké fotky na Facebooku? Už neviem. Ale začala som nad ním rozmýšľať. Čo študoval? Bol tiež na úrade práce? Akú mal rád hudbu? Chodil na koncerty? Alebo tiež chodil veľa na párty, pil veľa alkoholu a rád sa zabával? Alebo sa chodil prechádzať na Devín, cestoval vlakmi a zúčastňoval sa všelijakých workshopov (vtedy dielničiek)? Proste, viedol aktívny spoločenský život?
A potom mi to došlo. Za predpokladu, že on áno, teda, že náš prezident pred tridsiatimi rokmi chodil na diskotéky, do kaviarní, do knižníc, do potravín, či na verejné záchody, potom prezident, ktorý bude o 30 rokov, tam chodí tiež. To znamená, že je niekde medzi nami. To znamená, že ho možno aj poznám. To znamená, že ma možno aj tajne miluje. A to znamená čo?! Že ja možno raz budem prvou dámou, do piči!!! (Vravela som vám, že môj frajer v tomto príbehu nie je podstatný.)
2. časť - ON: Praktická elegancia
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí silná žena. Bohužiaľ, nie som žena, ani silný, ale rozhodol som sa, že to mi nebude brániť v tom, aby som si nabalil úspešného muža. Bol som mladý - pochabý a potreboval som určiť si v živote smer. A to je vhodný moment na to, aby som si našiel niekoho s vodcovskými schopnosťami. Preto som začal spávať so skautským vedúcim môjho brata.Teraz aby to neznelo pedofilne, tak to bol už bývalý skautský vedúci a v tom čase už skautského vedúceho nerobil. Lenže mňa to stále istým spôsobom priťahovalo, pretože som do skautu nikdy nechodil a mal som pocit, že toho ešte musím veľa dobiehať.
Jeho vodcovské schopnosti sa rozvinuli do väčších rozmerov, pretože sa naplno začal realizovať v politike. Prišiel na párty z politického meetingu na novom aute, aby rovno do neho naložil moju opitú sestru a odviezol nás domov. Sestra mu skoro ogrcala sedačky a to bol asi ten moment, keď medzi nami preskočila iskra.
Pár poznatkov o ašpirujúcich politikoch (mám to totiž z prvej ruky):
A) Politici sa nerealizujú kvôli vrodenému altruizmu, ale pocitom moci si kompenzujú nejaký komplex. Áno, komplexy máme všetci a všetci si ich do značnej miery kompenzujeme. Ale čím väčší komplex, tým vyššia miera kompenzácie. A teraz si predstavte, s čím prichádzajú ľudia do politiky.
B) Politici sa berú smrteľne vážne a nemajú zmysel pre humor.
C) Politici vedia robiť dokonalé divadielko. Ale nie také, ktoré vás zasiahne, aby ste sa zamysleli nad hlbšími myšlienkami. Nie, ale v rámci divadielka hovoria presne to, čo chcete počuť. Hovoria tie správne slová. Majú tú správnu melódiu hlasu. Znejú tak zanietene pre tú správnu vec. Znie to až moc pekne na to, aby to bola pravda. Nie, nie je to pravda. Sú to kokoti a od bežných gaunerov sa odlišujú tým, že berú drahšie drogy. Hovorím vám to z prvej ruky.
Ja som sa na politiku nikdy necítil, ale do elitných kruhov sa nemusíte dostať iba politikárčením. Dá sa tam dostať aj cez postel. Videl som predsa Evitu (myslím muzikál s Madonnou, nie tú pseudospisovateľku) a tej sa to predsa podarilo. Tak prečo by sa to nepodarilo mne?
Pravda je ale taká, že sa mi to v tomto prípade nepodarilo. Na to, že sme spolu iba spávali, som robil priveľa drámy a on dostal obavy, že mu zničím kariéru. Asi oprávnene.
Naše stretnutia vyzerali čím ďalej, tým viac pateticky. Prišiel som k nemu domov, vynadal som mu, že je to kokot, pobili sme sa, vypil som mu všetok alkohol, čo mal doma, potom sme sa znovu pobili, potom sme sa nahúlili, on si dal ešte koks, potom sme sa znovu pobili a potom bol sex. Bolo to hrozné, muselo to skončiť. Don't cry for me Argentina! Ešte som mladý, ešte mám šancu!
Hérakleitos z Efezu povedal, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Maturoval som z náuky o spoločnosti, tak by som to mal vedieť. Maturity sú vraj skúškou dospelosti, ale mne by evidentne prospela aj praktická časť, lebo v praxi som prepadal. Prečo? Lebo som si opäť začal s politikom. Poznatky z prvého prípadu som si potvrdil, ale drogy absentovali. Asi preto to bol taký nervák.
Tentokrát som ale zaznamenal progres ako u Evity. Z bláznivej kurvy som to prepracoval na vážny vzťah. Ženy po boku politika plnia reprezentatívnu funkciu a je to plné pretvárky. Ja som si povedal, že dosť bolo faloše! Dosť klamstvám! Dosť! Stačilo!
Ja budem stáť po jeho boku a vytrvalým úsilím a s Božou pomocou vytvorím pre tento národ skutočného autentického štátnika!
Dialo sa následovné:
A) Nechcel som stáť po mojom boku, lebo som ho na verejnosti chytal za riť.
B) Prestal ma ťahať na verejnosť a na akcie začal chodiť s rôznymi ženami po jeho boku. Ale mne sa párkrát podarilo prepašovať sa na akciu. Základom je vyzerať tak, že tam patríte, sebavedomo prejsť popri ochranke a nezastavovať sa.
C) Na akciách sa ku mne nepriznával, pretože som viedol s ďalšími hosťami small-talk na tému: „Ako sa nenápadne prepašovať na akciu.“
D) Keď som viedol small-talk o našich sexuálnych eskapádach, tak to po mne kričal, aby som bol ticho. A potom bolo po zábave.
Rozišli sme sa, lebo ja som mal pocit, že by bol kvôli kariére schopný zapredať aj vlastnú matku. On mal zase pocit, že mu zruinujem jeho politickú kariéru. Asi oprávnene.
Don't cry for me Argentina! Ešte stále mám eso v rukáve! A pod esom v rukáve myslím sprosté fotky v mobile.
Ďalší zaujímavý poznatok o politikoch:
Ak sa rozídete s bežným človekom, je tu istá šanca, že jeho tvár ešte uvidíte. Pri politikoch je tá šanca vyššia. Majú totiž billboardy. A vy s tým nič nemôžete spraviť. Lebo to by bol vandalizmus. A aj keď si ho vymažete na Facebooku, vyskočí na vás zo sponzorovanej reklamy. Lebo voľby sa blížia.
ON: „Nechápem, že nakoniec skončil s takým debilom. Ale tak asi potreboval debila, aby bol spokojný vo vzťahu.“
ONA: „On je spokojný, lebo si našiel niekoho reprezentatívneho.“
ON: „Prečo je on reprezentatívny a ja nie?“
ONA: „Lebo ty máš názor!“
Ubehli tri roky a jeho politická kariéra išla hore, hore, hore. Ja som si medzi plusy mohol zapísať, že som si jedno zamestnanie udržal dlhšie ako rok. Moja kariéra bola ako húsenicová dráha. Hore, dole, dole, dole, hore, hore, potom chvíľu pokoj a keď som si myslel, že mám najväčšie vzrúšo za sebou, tak nasledoval strmý pád dolu. A v takom momente rozhodne nechcete odpovedať na otázku: „Ako sa máš?“
- Ahoj. Ako sa máš?
- Ide to. (Na piču!)
- A čo robíš?
- Ale tak… Všeličo. Rôzne projekty. (To keby som vedel.)
- A už nie si v tej reklamke?
- Nie, tam som skončil. (Vyjebali ma.)
- A čo teraz plánuješ?
- Počuj, musím ísť, lebo ma čakajú kamaráti pri stole. (Chcem utiecť z tejto trápnej situácie.)
- Počuj a môžem sa ti niekedy ozvať?
- Uvidíme. (Preboha, nie!)
Ozval sa. Šli sme na víno, opili sme sa a potom ma šiel odprevadiť na autobus. Autobus prichádza a ja neviem, ako sa rozlúčiť. Podať ruku? To je tak formálne! Tak som ho objal. A on? Pobozkal ma na krk. Fakt ma pobozkal na krk? Áno. V autobuse pozerám do okna a rozmýšľam: „Kurva, čo to bolo?“
Radšej som sa mu už neozýval a neinicioval som ďalší kontakt. So vzťahmi to býva ako s obľúbenými podnikmi. Chodíte tam často a chodíte tam radi. Ale s odstupom času to už nie je ono. Jedlo už nie je dobré, ponuka vás omrzí, obsluha začne byť drzá a ignoruje vás. A vy už tam chodíte z čistého sentimentu a spomínate: „Veď kedysi tu bolo tak fasa!“ Jedného dňa vám ale dôjde trpezlivosť, obľúbený podnik nahradíte iným a ak si chcete zachovať pekné spomienky, tak sa tam radšej nevraciate. Lebo by ste sa zbytočne nasrali.
„Nechceš ísť na jeden večierok?“ napísal mi. Racionálne by som mal myslieť na to, že je to úplná blbosť, ale predstava jedla a alkoholu zadarmo vo mne potlačila akúkoľvek racionalitu.
„Aký je dress-code?“ pýtam sa. On nevedel, ale on musí reprezentovať v saku. Formalita, typický on! Elegancia predsa nie je iba o saku a kravate. Elegancia je o postoji! A tiež o vhodných alternatívach, keď máte tri biele košele a všetky sa nachádzajú v koši na špinavé prádlo. Ale zato som mal oversized olivovú košeľu s kovovými zipsami a perleťovými gombíkmi. Obliekol som si obtiahnuté čierne jeansy, obul si kožené čižmy, vlasy som si ulízal dozadu, oholil som sa tak, aby som si nechal iba fúzy a vzal si plátennú tašku s potlačou ako nenápadný doplnok… Asi to pri prvom pohľade nekričí eleganciou, skôr vintage pornom… Ale ja som nechcel robiť veci na prvý plán, skôr som dúfal, že pár vyvolených tú skrytú eleganciu pochopí.
Výkladový slovník pod slovom večierok označuje rozptýlenie, zábavu. Ale keď som kráčal po červenom koberci do divadla, pochopil som, že tu končí všetka sranda. V divadle sa pomaly posúvala dlhá rada párikov a pod párikom myslím muža v smokingu a po jeho boku reprezentatívnu dámu. Reprezentatívna dáma mala na sebe trblietavú večernú róbu, ja som mal na sebe hipsterský outfit zo second-handu. Reprezentatívna dáma mala v rukách malú kabelku, ja som mal plátenú tašku s potlačou.
- Pre Boha! Však ty si tu jediný, kto nemá oblek!
- No nemám, však sa kvôli tomu neposerieme.
- A všetci majú biele košele!
- No tak tu narúšam tú uniformitu.
- Nevyzeráme jak dvaja buzeranti?
- Áno, ale tak trošku retro, nie?
- To čo máš za tašku?
- Pamätáš si na tú šialenú babu, čo po nás raz na výstave vrieskala, že sme Židia?
- Ani mi ju nepripomínaj.
- Tak ona robí veci s takýmito vtipnými potlačami.
- Ježiši Kriste! Však to sú… Pičky! Odchádzame!
- Neboj sa, to nie je o outfite, to je o tom, či to vieš predať.
Jeho oblial studený pot, ja som sa tváril, že to je v pohode, ale pritom som si v hlave interpretoval potlač tašky: „Do piči! Do piči! Do piči!“
S hrôzou sme sledovali, ako sa všetky tie elegantné páriky fotia pri fotostene. To bola prvá pasca. Za ňou nasledoval pozdrav s nastúpeným predstavenstvom firmy, ktorá večierok organizovala. Ak si večierok interpretujete ako strojenú zábavu, kde sa všetci tvária dôležito.
- Ja s týmito ľuďmi chodím na rokovania!
- Neboj sa, budem očarujúci.
- Je ti jasné, že sa fotiť nebudeme.
- Škoda.
Nahodil som široký úsmev a podal som si ruku s jedným pánom v obleku, druhým pánom v obleku, staršou pani s hrubými okuliarmi, generálnym riaditeľom, ďalším pánom v obleku a potom ešte ďalším pánom v obleku. Všetci mi zaželali dobrý večer a ja som im to isté zaželal naspäť. A celý tento ceremoniál som si absolvoval s taškou cez plece, ktorá bola pokreslená pičami.
„Všetci po tebe zazerajú,“ zavrčal na mňa. Ktovie prečo? Lebo nemám oblek? Lebo kvôli fúzom a ulízaným vlasom vyzerám ako z 80's porna? Alebo to bolo tou taškou? Povedzme si otvorene, dôvodov by sa našlo viac.
Schovali sme sa za roh, kde bolo najmenej ľudí, ale mali sme na dosah chlebíčky a alkohol, tak som neprotestoval. Áno, možno som sa cítil trochu blbo kvôli tomu, že som mal šancu ukázať svoju reprezentatívnosť a ja som to posral na plnej čiare. Mohol by som robiť divadielko. Mohol by som sa obliecť do saka a tváriť sa dôležito. A mohol by som stratiť svoju integritu. Akože do piči, však tie paničky majú na sebe divné strihy, hlavne, že to má trblietky na sebe, topánky neladia, kabelky neladia, tie účesy sú tiež retro a nemyslím tým dobré retro. Toto je tá elegancia? Nie! Treba začať revolúciu! Ale dnes asi nie, dnes si dám v kúte chlebíček.
Vošli sme do sály a keď sa zhasli svetlá, vydýchol som si, že už po mne nikto nezazerá. Na pódium vyšla moderátorka, aby povedala, aká je to výnimočná udalosť, že sa tu všetci stretli, aby spoločne oslávili úspechy firmy. A pod oslavou úspechov firmy myslela korporátne videá medzi hudobnými vsuvkami, ktoré si musia ľudia vytrpieť, aby si mohli dať alkohol a jedlo zadarmo. Ale predtým, ako toto celé vypuklo, chcela privítať pár výnimočných hostí. Pán veľvyslanec, vitajte! Pán veľvyslanec sa postavil a publikum mu zatlieskalo. Pán štátny tajomník, vitajte! Pán štátny tajomník sa tiež postavil a publikum mu zatlieskalo. Pán… Môj bývalý! Do piči! Do piči! Do piči!
Celá sála pozerá na môjho bývalého, ako vstáva, tlieskajú mu, ja som v istom momente pocítil istú pýchu, ale potom som sa začal potápať do sedadla, aby som sa skryl pred ich zrakmi. Sála tlieska a ja som si iba pomyslel: „Uznávam! Zo mňa by bola fakt napiču prvá dáma.“
Absolvoval som si potom raut, kde som niečo pojedol, niečo popil, lebo ja neutekám potupne z boja. Pozrel som sa na všetkých papalášov naokolo a videl som, čo som svojou nereprezentatívnosťou stratil. Zlatú klietku.
Vtedy som si spomenul na bratove slová, keď ma volal na stužkovú: „Vieš, prečo som ťa pozval? Lebo milujem, ako ty všade, kam vstúpiš, dokážeš spôsobiť verejné pohoršenie.“ Prepáčte mi, milé osadenstvo večierka, mám to proste v povahe. Asi by mali na mňa umiestniť upozornenie, ako majú krabičky cigariet: „Táto troska vážne spôsobuje spoločenské pohoršenie.“
Stojím pred Vanesou a lúčim sa s ním: „Vážne nechceš ísť dnu? Tu zažiješ skutočnú zábavu.“ On iba pokrútil hlavou a podali sme si ruky na rozlúčku.
Vchádzam dnu a sadol som si za stôl ku kamarátom. Jeden kamarát, značne pripitý, sa na mňa začudovane zahľadel a pýta sa: „Do piči a ty čo si dneska taký elegantný?“
- Počuj, musím ísť, lebo ma čakajú kamaráti pri stole. (Chcem utiecť z tejto trápnej situácie.)
- Počuj a môžem sa ti niekedy ozvať?
- Uvidíme. (Preboha, nie!)
Ozval sa. Šli sme na víno, opili sme sa a potom ma šiel odprevadiť na autobus. Autobus prichádza a ja neviem, ako sa rozlúčiť. Podať ruku? To je tak formálne! Tak som ho objal. A on? Pobozkal ma na krk. Fakt ma pobozkal na krk? Áno. V autobuse pozerám do okna a rozmýšľam: „Kurva, čo to bolo?“
Radšej som sa mu už neozýval a neinicioval som ďalší kontakt. So vzťahmi to býva ako s obľúbenými podnikmi. Chodíte tam často a chodíte tam radi. Ale s odstupom času to už nie je ono. Jedlo už nie je dobré, ponuka vás omrzí, obsluha začne byť drzá a ignoruje vás. A vy už tam chodíte z čistého sentimentu a spomínate: „Veď kedysi tu bolo tak fasa!“ Jedného dňa vám ale dôjde trpezlivosť, obľúbený podnik nahradíte iným a ak si chcete zachovať pekné spomienky, tak sa tam radšej nevraciate. Lebo by ste sa zbytočne nasrali.
„Nechceš ísť na jeden večierok?“ napísal mi. Racionálne by som mal myslieť na to, že je to úplná blbosť, ale predstava jedla a alkoholu zadarmo vo mne potlačila akúkoľvek racionalitu.
„Aký je dress-code?“ pýtam sa. On nevedel, ale on musí reprezentovať v saku. Formalita, typický on! Elegancia predsa nie je iba o saku a kravate. Elegancia je o postoji! A tiež o vhodných alternatívach, keď máte tri biele košele a všetky sa nachádzajú v koši na špinavé prádlo. Ale zato som mal oversized olivovú košeľu s kovovými zipsami a perleťovými gombíkmi. Obliekol som si obtiahnuté čierne jeansy, obul si kožené čižmy, vlasy som si ulízal dozadu, oholil som sa tak, aby som si nechal iba fúzy a vzal si plátennú tašku s potlačou ako nenápadný doplnok… Asi to pri prvom pohľade nekričí eleganciou, skôr vintage pornom… Ale ja som nechcel robiť veci na prvý plán, skôr som dúfal, že pár vyvolených tú skrytú eleganciu pochopí.
Výkladový slovník pod slovom večierok označuje rozptýlenie, zábavu. Ale keď som kráčal po červenom koberci do divadla, pochopil som, že tu končí všetka sranda. V divadle sa pomaly posúvala dlhá rada párikov a pod párikom myslím muža v smokingu a po jeho boku reprezentatívnu dámu. Reprezentatívna dáma mala na sebe trblietavú večernú róbu, ja som mal na sebe hipsterský outfit zo second-handu. Reprezentatívna dáma mala v rukách malú kabelku, ja som mal plátenú tašku s potlačou.
- Pre Boha! Však ty si tu jediný, kto nemá oblek!
- No nemám, však sa kvôli tomu neposerieme.
- A všetci majú biele košele!
- No tak tu narúšam tú uniformitu.
- Nevyzeráme jak dvaja buzeranti?
- Áno, ale tak trošku retro, nie?
- To čo máš za tašku?
- Pamätáš si na tú šialenú babu, čo po nás raz na výstave vrieskala, že sme Židia?
- Ani mi ju nepripomínaj.
- Tak ona robí veci s takýmito vtipnými potlačami.
- Ježiši Kriste! Však to sú… Pičky! Odchádzame!
- Neboj sa, to nie je o outfite, to je o tom, či to vieš predať.
Jeho oblial studený pot, ja som sa tváril, že to je v pohode, ale pritom som si v hlave interpretoval potlač tašky: „Do piči! Do piči! Do piči!“
S hrôzou sme sledovali, ako sa všetky tie elegantné páriky fotia pri fotostene. To bola prvá pasca. Za ňou nasledoval pozdrav s nastúpeným predstavenstvom firmy, ktorá večierok organizovala. Ak si večierok interpretujete ako strojenú zábavu, kde sa všetci tvária dôležito.
- Ja s týmito ľuďmi chodím na rokovania!
- Neboj sa, budem očarujúci.
- Je ti jasné, že sa fotiť nebudeme.
- Škoda.
Nahodil som široký úsmev a podal som si ruku s jedným pánom v obleku, druhým pánom v obleku, staršou pani s hrubými okuliarmi, generálnym riaditeľom, ďalším pánom v obleku a potom ešte ďalším pánom v obleku. Všetci mi zaželali dobrý večer a ja som im to isté zaželal naspäť. A celý tento ceremoniál som si absolvoval s taškou cez plece, ktorá bola pokreslená pičami.
„Všetci po tebe zazerajú,“ zavrčal na mňa. Ktovie prečo? Lebo nemám oblek? Lebo kvôli fúzom a ulízaným vlasom vyzerám ako z 80's porna? Alebo to bolo tou taškou? Povedzme si otvorene, dôvodov by sa našlo viac.
Schovali sme sa za roh, kde bolo najmenej ľudí, ale mali sme na dosah chlebíčky a alkohol, tak som neprotestoval. Áno, možno som sa cítil trochu blbo kvôli tomu, že som mal šancu ukázať svoju reprezentatívnosť a ja som to posral na plnej čiare. Mohol by som robiť divadielko. Mohol by som sa obliecť do saka a tváriť sa dôležito. A mohol by som stratiť svoju integritu. Akože do piči, však tie paničky majú na sebe divné strihy, hlavne, že to má trblietky na sebe, topánky neladia, kabelky neladia, tie účesy sú tiež retro a nemyslím tým dobré retro. Toto je tá elegancia? Nie! Treba začať revolúciu! Ale dnes asi nie, dnes si dám v kúte chlebíček.
Vošli sme do sály a keď sa zhasli svetlá, vydýchol som si, že už po mne nikto nezazerá. Na pódium vyšla moderátorka, aby povedala, aká je to výnimočná udalosť, že sa tu všetci stretli, aby spoločne oslávili úspechy firmy. A pod oslavou úspechov firmy myslela korporátne videá medzi hudobnými vsuvkami, ktoré si musia ľudia vytrpieť, aby si mohli dať alkohol a jedlo zadarmo. Ale predtým, ako toto celé vypuklo, chcela privítať pár výnimočných hostí. Pán veľvyslanec, vitajte! Pán veľvyslanec sa postavil a publikum mu zatlieskalo. Pán štátny tajomník, vitajte! Pán štátny tajomník sa tiež postavil a publikum mu zatlieskalo. Pán… Môj bývalý! Do piči! Do piči! Do piči!
Celá sála pozerá na môjho bývalého, ako vstáva, tlieskajú mu, ja som v istom momente pocítil istú pýchu, ale potom som sa začal potápať do sedadla, aby som sa skryl pred ich zrakmi. Sála tlieska a ja som si iba pomyslel: „Uznávam! Zo mňa by bola fakt napiču prvá dáma.“
Absolvoval som si potom raut, kde som niečo pojedol, niečo popil, lebo ja neutekám potupne z boja. Pozrel som sa na všetkých papalášov naokolo a videl som, čo som svojou nereprezentatívnosťou stratil. Zlatú klietku.
Vtedy som si spomenul na bratove slová, keď ma volal na stužkovú: „Vieš, prečo som ťa pozval? Lebo milujem, ako ty všade, kam vstúpiš, dokážeš spôsobiť verejné pohoršenie.“ Prepáčte mi, milé osadenstvo večierka, mám to proste v povahe. Asi by mali na mňa umiestniť upozornenie, ako majú krabičky cigariet: „Táto troska vážne spôsobuje spoločenské pohoršenie.“
Stojím pred Vanesou a lúčim sa s ním: „Vážne nechceš ísť dnu? Tu zažiješ skutočnú zábavu.“ On iba pokrútil hlavou a podali sme si ruky na rozlúčku.
Vchádzam dnu a sadol som si za stôl ku kamarátom. Jeden kamarát, značne pripitý, sa na mňa začudovane zahľadel a pýta sa: „Do piči a ty čo si dneska taký elegantný?“
TROSKA: ONA + ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára