Čakám na prízemí na výťah, zrazu sa otvoria dvere a z nich vyjde sused z tretieho. V momente, ako ma zazrel, zatváril sa zdesene a vykríkol: „Fuj! Zase niekto fajčil vo výťahu!“ Ja nechápavo pozerám na suseda, ako nervózne kráča preč. Vstúpil som do výťahu a nadýchol som sa. Po cigaretovom dyme ani náznaku. Kabína výťahu páchla po prdoch.
Výťahy bývajú inkubátorom rôznych fóbii. Z prízemia na šieste poschodie to trvá 30 sekúnd. A za ten čas sa môže stať všeličo. Výťah sa môže zaseknúť a vy sa ocitnete v stiesnenom priestore odkázaný na pomoc operátora na núdzovom čísle. Môže trvať celú večnosť, kým vás vyslobodia, môže vám dochádzať kyslík, možno prídu na vás fyzické potreby a vy si nebudete mať kde uľaviť. Možno dostanete klaustrofobický stav z tých štyroch stien a stiesneného priestoru.
Ale mňa toto netrápi. Mňa trápi iba jedno: „O čom sa mám kurva baviť s ľuďmi vo výťahu?“
Tridsať sekúnd nie je veľa. To je čas, kedy vám banka v televízore stihne povedať posolstvo, aby ste si zobrali hypotéku. Ale tridsať sekúnd s osobami, s ktorými si nemám čo povedať, to znie ako celá večnosť. V ideálnom prípade sa vzájomne zhodneme na tom, že si nemáme čo povedať a tak sa na úvod spýtam, na ktoré poschodie cestujú, zvyšný čas trávime mlčaním a povieme si pozdrav na rozlúčku. Lebo toto je zdvorilosť.
V opačnom prípade musím odpovedať na otravné otázky typu: „A ako sa máš? A ako sa majú rodičia? Bože, ty si ale vyrástol!“
V týchto prípadoch používam jednoslovné odpovede, pretože rozvitá veta evokuje záujem o rozvíjanie komunikácie.
- Dnes som išiel z mesta celú večnosť, všade samé kolóny, asi sa niekde stala búračka.
- Aha.
- A ja som musel za matkou do nemocnice! Ja neviem, čo sa to deje, ale akonáhle pustia vianočné kampane, tak ľuďom začne strihať.
- No niečo na tom bude. Dovi.
Najhoršie stretnutia bývajú stretnutia s deťmi. Pretože tie mi pomohli uvedomiť si ten moment, keď sa oficiálne končí detstvo a začína dospelosť. A to bolo v momente, keď ma dievčatko pri výťahu pozdravilo slovami: „Dobrý deň.“ Zarazilo ma to. Už som nebol jej rovesník z detského klanu, už som bol ujo pri výťahu. A to som mal iba šestnásť a táto malá piča mi práve dala lekciu o starnutí.
Otvorili sa dvere na šiestom. Sused z dvanásteho sa nervózne pousmial a pozdravil. Ja som vstúpil do kabíny a nadýchol som sa. Vo výťahu bolo cítiť silnú voňavku. Áno, zase išiel na návštevu k susedovi do bytu oproti.
Ako deti sme sa vozili z jedného poschodia na druhé a zvonili sme u susedov, či sa nejdú hrať von. Hrávali sme sa vonku aj so susedom z bytu oproti a so susedom z dvanásteho. Teraz sme boli ale starší. S bratom sme mali teóriu, že tam je vo vzduchu niečo viac a že na hranie si vystačili dvaja za zatvorenými dvermi. A to, že sused z dvanásteho chodil vždy navoňaný v teplákoch a papučiach, si brat vysvetľoval tým, že idú rovno na vec.
Vôňa z výťahu sa časom vytratila, z čoho sme usúdili, že milostnému pomeru je koniec. Vo výťahu však pribúdalo stále viac a viac detí, ktoré ma zdravili: „Dobrý deň.“
Tak som začal chodiť po schodoch.
Zabuchol som dvere na byte a vyšiel som na schodisko. Na schodoch sedelo malé dievčatko, ktoré sa hralo s hračkami. Dievčatko sa na mňa pozrelo a pozdravilo: „Dobrý deň.“
Bože, ten čas neskutočne rýchlo beží.
Dievčatko bolo dcérou susedy z vedľajšieho bytu na našom poschodí. Tiež bola v podobnom veku ako ja a žila v byte so svojimi rodičmi a dvomi bratmi. Tiež sme sa spolu vonku hrávali, tiež sme spolu vyrastali. Keď mňa začali deti zdraviť „Dobrý deň.“, ona už tlačila kočík a nebola v ňom bábika. Do bytu vedľa pribudol ďalší člen rodiny.
Cez deň tlačila kočík po vonku jej mama, zatiaľ čo ona vykladala tovar v Bille pri dome. Párkrát som na ňu v obchode narazil a ona sa na mňa pozrela pohľadom, v ktorom už nebolo nič, iba beznádej.
Niekedy som ju stretol vo vchode, podržal som jej dvere od výťahu, aby do neho mohla naložiť kočík. Celú cestu na naše poschodie sme premlčali. Pozdraviť, podržať dvere od výťahu, to je zdvorilosť. Ale pýtať sa jej, ako sa má, by som si nedovolil. Obaja sme sa mohli zhodnúť na tom, že je to pekne na piču.
Dievčatko sa na mňa pozrelo a pozdravilo: „Dobrý deň.“ A vzápätí sa vrátilo ku svojim hračkám.
Bože, ako rýchlo vyrástla z kočíka. V trojizbovom byte so šiestimi ľuďmi nebolo dosť miesta, tak sa jej detskou izbou stalo schodisko, aby mi pripomínala, že čas letí.
Moja mama mi hovorievala, že mám byť vďačný za detskú izbu, pretože jej absencia spôsobuje psychické problémy v dospelosti. Ako príklad uvádzala môjho otca. Najprv som túto hypotézu bral vážne, ale otec mi pre zmenu hovoril, že za psychózy v našej rodine môže mamin otec, ktorý podľa neho vyrastal v maštali. Potom som už naozaj nevedel, čo si mám o tom myslieť, ale jedno bolo isté. Toto dievčatko sa bude musieť vyrovnávať tiež s rôznymi psychózami. Buď silná!
Keď som skončil školu, moji rodičia sa odsťahovali na vidiek a nám nechali byt, aby niekto z nás mal miesto pre svoju rodinu. Ďalšie potomstvo v byte nepribudlo, pribudol však alkohol.
Ležal som v posteli s frajerom a fľašou vína. Sledovali sme film, kde hlavný hrdina hovoril starú legendu. Za dávnych časoch boli ľudia jedno telo, dve duše. Nikdy neboli sami, pretože mali svoju spriaznenú dušu pri sebe. Nahnevaný boh ich však rozdelil a odvtedy musia ľudia putovať po svete sami a hľadajú svoju spriaznenú dušu. Ja som mal slzy od dojatia, frajer zaspal. Otočil sa na druhý bok a hlasno si prdol. Je toto moja spriaznená duša? Niečo mi hovorilo, že asi nie. Asi budem musieť ísť sám a hľadať ďalej. No nie úplne sám, mám ešte fľašu vína.
Nastúpil som do výťahu a zrazu sa ozvalo: „Prosím ťa, počkaj!“ No do prdele, sused z bytu oproti, rýchlo som stláčal gombík a dúfal, že sa dvere stihnú zatvoriť. Dvere sa však otvorili a sused vstúpil dnu. „Vďaka,“ usmial sa na mňa. Ja som si dal do uší slúchadlá a otočil som sa mu chrbtom, aby mu bolo jasné, že o konverzáciu nie je záujem. Ale on mi ťuká na plece. Prečo?
Vytiahol som slúchadlá z uší a nechápavo pozerám, čo chce. On sa na mňa usmieva a na prste má lienku. „Aha, čo po tebe liezlo,“ vysvetľuje, odkiaľ sa lienka vzala.
„Aha, super,“ kŕčovito sa usmievam a dávam si slúchadlá naspäť do uší. Je lienka vhodná konverzačná téma? Asi nie. Naozaj nemám záujem sa teraz rozprávať.
Čo sa to so mnou stalo? Keď sme boli deti, behali sme po lúke a tešili sa z každej lienky, ktorú sme našli. Ak odletela smerom ku slnku, bude pekné počasie a budeme môcť aj ďalší deň behať po vonku.
Pozerám sa na neho a prišiel mi s tou lienkou tak trochu retardovaný. Mňa už nezaujíma, či bude zajtra pekné počasie. Ja potrebujem vedieť, či mi ešte niečo bude dávať zmysel. Som prázdny.
Opäť prišli tie dni, keď sa skrátili dni. Už nepotrebujem lienku, aby som vedel, aké bude počasie. Bude zima a bude tma.
Ráno slnko svitá a ja už idem do práce. Odchádzam z práce a je tma. Život nemá zmysel.
Čakám v tej tme na zastávke, aby som sa odviezol domov. Aby som mohol ísť spať za tmy, potom sa počas svitania odviezol do práce a v tej vyjebanej tme sa vrátil domov a šiel spať. Toto je čo za kolobeh? Život nemá zmysel.
Konečne prichádza autobus, nastúpim do neho a zrazu zhrozene zastanem. Usmieva sa na mňa sused. Čo má toto znamenať?
Kurva! Čo ak sa práve na mňa usmieva moja chýbajúca spriaznená duša a osud ma trestá, že ignorujem jeho volanie? Milý osud, toto nemyslíš vážne. Má ešte stále problémovú pleť, zlý účes a nemožný vkus na oblečenie. Prečo mi toto robíš?
Ja som si vyberal vždy náročnejšiu cestu, to predsa vieš, milý osud. Za prvé, behať za osudovou láskou cez chodbu je lacné. Za druhé, nepriťahuje ma. Akože fakt! Ja viem, že sa mi to možno snažíš uľahčiť, ale ja to takto nechcem! Ja chcem výzvu! Ja milujem výzvy!
Obaja sme vystúpili na zástavke, stretli sme sa pri výťahu a on sa na mňa opäť usmial. Prečo sa na mňa usmieva? Pretože vie, že som jeho spriaznená duša? Alebo je iba proste retardovaný? Spriaznená duša, nespriaznená duša, idem po schodoch.
Čas beží a my sa meníme. A s ním aj náš panelák. Už nie je žltý, ale krikľavo oranžový, pretože takú farbu si vybrali na bytovej schôdzi v duchu – čím krikľavejší, tým krajší. Farby pribudli aj pri smetiakoch. Žltá, modrá, zelená. S dávkou sentimentu spomínam na časy, keď človek zobral na jeden šup smetný kôš a vysypal ho do ľubovolného kontajnera a bol svätý pokoj, kým sa znovu nenaplnil. Doba však pokročila a tak som nešiel s jedným košom, ale s košom plným fliaš, krabicou na plasty a tromi vrecami odpadkov. Lebo čo? Separujem!
Natrieskaný výťah s odpadkami zastal na prízemí a ja som sa modlil, aby ma nikto nevidel, ako sa vláčim so všetkými tými odpadkami. Ale nie... Otvoria sa dvere na výťahu a tam... Sused.
- Fúha, ty toho máš veľa. Nechceš pomôcť?
- Nie, zvládam. Však pôjdem na viackrát.
- Nezmysel, pomôžem ti.
Sused zdrapol kôš so sklom a už išiel k smetiakom. Ja som zatiaľ vyhodil bežný odpad, papier a plasty a on zatiaľ vyhadzoval sklo.
Sused chytil fľašu do ruky: „Ááá! Vínečko!“
Ja: „No hej...“
Sused sa pozrel do smetiaka: „Ale nejako veľa, nie?“
Ja: „To sa nazbieralo...“
Rýchlo som pribehol k nemu, aby som urýchlil tento trápny moment. Už beztak rinčanie fliaš pri smetiakoch upozorňuje na prítomnosť potenciálneho alkoholika, ale teraz som mal svedka pri zbavovaní sa svojho corpusu delicti.
Keď vyhodil poslednú fľašu do koša, poďakoval som sa mu a povedal som mu, že zbytok už zvládnem vysypať aj sám. On sa nechápavo pozrel na prázdne koše, ja som však schytil prázdny smetný kôš a zamieril som s ním ku kontajneru na neseparovaný odpad. Stojím pri kontajnery, trasiem prázdnym košom, sused na mňa chvíľu nechápavo pozeral, ale potom odišiel naspäť do paneláku. Ja som ešte chvíľu sypal do kontajneru imaginárny odpad a potom som sa pomalým krokom blížil naspäť ku vchodu. Už som naozaj nemal náladu s ním tráviť čas vo výťahovej kabínke. Možno mi osud ponúka rýchlu cestu výťahom, ale ja radšej pôjdem po schodoch.
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára