Predslov:
Táto poviedka bola pôvodne prihlásená do súťaže Kvírenie a mala hovoriť o postavení homosexuálov v spoločnosti. Volala sa Povedzme si pravdu, mala tri normostrany a nebola to úplne pravda, pretože som v nej veľa vecí vyfabuloval, napríklad, stretnutie s Pepom, ktorý je síce reálny, ale v živote som ho nestretol. Možno som si stretnutie vymyslel, pretože som chcel dej trochu ozvláštniť.
Môj brat mi na moju snahu povedal, že mám naviac ako homolobby súťaž, pretože umelci s nálepkou gay / queer / gender patria do podobnej kategórie ako umelci maľujúci ústami, pretože nejde o úprimnú výpoveď, ale ide o citové vydieranie.
Môj brat mi na moju snahu povedal, že mám naviac ako homolobby súťaž, pretože umelci s nálepkou gay / queer / gender patria do podobnej kategórie ako umelci maľujúci ústami, pretože nejde o úprimnú výpoveď, ale ide o citové vydieranie.
V súťaži sa nestretla s pochopením a toto je jej druhá verzia. Dlhšia. Rozsiahlejšia s viac postavami. A napriek tomu, že nie všetko na 100% zodpovedá skutočnosti, je to druhý pokus skutočne povedať pravdu.
Táto poviedka je venovaná môjmu bratovi.
Tak si poďme povedať pravdu:
Tak som tú krabicu zavrel a vo mne to začalo vrieť. Tam dolu. Neviem, čo ma tak strašne vzrušilo, či to bola jeho ohybnosť, alebo... Proste sa napchal do krabice a ja som z toho dostal erekciu.
INTERMEZZO: Som tretiak na katolíckej základnej a uvedomujem si, že som tak troška pošuk.
Celkovo mi však unikali súvislosti, že ako je to vlastne s kvetmi a včeličkami. Možno to bolo tým, že sme doma nemohli pozerať Beverly Hills 902 10, lebo tam boli prezentované hodnoty, ktoré neboli v súlade s katolíckou výchovou.
To neplatilo pre juhoamerické telenovely a Angeliku, ale Jednoducho Mária, Manuella a aj Angelika prechádzali tvrdou cenzúrou. Ak jemné laškovanie prešlo k vážnejšej láske, bolo to treba okamžite riešiť. Mama skríkla: „Zakryť oči!“
Poslúchol som a nič som nevidel. Počul som iba mľaskanie a celkovo mi unikali súvislosti.
Nielenže som netušil, čo rieši Brenda s Dylanom, ale nepoznal som ani terminológiu svojich rovesníkov z katolíckej školy. Témou dňa bola frcguma a ak vám unikajú súvislosti, nemôžete sa zapojiť.
Myslel som si, že sused v tom bude zbehlejší. Jeho otec nás viezol v aute a ja som sa odvážil k prvému bádaniu.
„Čo je to frcguma?“ spýtal som sa nahlas. Jeho otec sa začudovane pozrel na mňa cez spätné zrkadlo.
„Ukážem ti u nás doma, jednu mám v izbe,“ upokojil ma sused.
Sused bol bohužiaľ tiež udržiavaný v sladkej katolíckej nevedomosti.
JA: „Už viem, čo je to frcguma!“
SPOLUŽIAK: „Tak nám to povedz!“
JA: „Je to taká slizká gulôčka, ktorú keď hodíte o stenu, tak sa o ňu prilepí a pomaly sa kĺže dolu.“
Moje skóre pošuka sa rapídne zvýšilo. Akosi mi unikalo veľa vecí a medzi nimi aj sopliguľka.
„Chcel som ju pomilovať, ale nemal som frcgumu,“ chvastal sa bratranec.
INTERMEZZO: Som na chate u babky na prázdninách a Boh mi dáva jasné znamenie, že mi zoslal učiteľa, ktorý ma zasvätí do tajomstiev dospelosti.
„Vlez si ku mne pod perinu, zahráme si hru,“ vraví mi bratranec. Ja bez váhania vleziem k nemu. Žiak by mal poslúchať svojho učiteľa.
„Ja budem sultán a ty budeš dievča z môjho háremu a budeš ma láskať,“ vysvetľuje mi pravidlá hry.
Kto by to bol tušil, že svoj prvý petting absolvujem s bratrancom? Túlili sme sa k sebe a bozkávali sme sa. Tak toto mi unikalo, keď som si pri Angelike zakrýval oči.
Pre istotu sme sa zakryli celí perinou. Predsa len nad nami viseli obrazy Panny Márie a Ježiša a patrilo by sa v rámci katolíckej výchovy schovať svoje mohamedánske experimenty pred zrakom Božím.
Bratranec však svoju rolu zobral vážne. Jeden zženštilý rodinný príslušník, to nie je hárem. Bratranec začal s náborom vo veľkom.
„Nechceš sa hrať na sultána a hárem?“ spýtal sa bratranec mojej sestry.
„Dobre,“ súhlasila sestra.
Zvedavosť bude asi v rodine, ale ja som cítil zradu, akú pociťovali ženy v háreme, keď sultán medzi nich priviedol Angeliku.
So sestrou však táto hra mala úplne iný scenár. Bratranec ju zdrapol a zamkol ju do chlieva. Sestra kričí, aby ju pustil von, bratranec sa smeje. Ja sa smejem tiež. Treba mať na očiach mrchy, čo vám lezú do kapusty.
„Už viem, čo je to frcguma,“ chválim sa bratovi. Ešte som sa nestihol dopovedať ďalšie veci, čo ma bratranec naučil, keď to začula mama. Treba to riešiť, tak zavolala tete a vynadala jej, že bratranec ma na nás zlý vplyv. Keby len vedela.
INTERMEZZO: Som piatak na katolíckej základnej a som stále mimo.
„Mužatka,“ zhodil ma spolužiak na zem a päsťou mi vrazil do hrudníka.
Treba to riešiť. Otec navrhuje, že sa treba vedieť brániť, kašlať na milovanie blížneho svojho, prišiel čas na staré dobré: „Oko za oko, zub za zub.“
Karate. Hodina pre začiatočníkov. Úder doprava. Výkop doprava. Úder doľava. Výkop doľava. V mojom podaní to skôr vyzeralo na tanečky inšpirované bojovými prvkami.
(nasleduje približná demonštrácia - sledujte tanečníka v bielom)
Asi ani medzi karatistami nenájdem spriaznenú dušu.
Ale netreba to vzdávať, treba sa snažiť! Úder doprava. Výkop doprava. Úder doľava. Výkop doľava.
„Ty buzerant,“ zakričal na mňa brat v rámci hádky.
„Čo si to povedal?“ pozrel som sa naňho.
„Ty buzerant,“ zopakoval brat.
VÝKOP DOĽAVA.
INTERMEZZO: Sme na pohotovosti, brat má zlomenú ruku. Na pohotovosti končí aj moja kariéra karatistu, aj keď vo výkopoch bol nevídaný potenciál.
Treba to riešiť. Mama namiesto hrubosti navrhuje nehu.
MAMA: „Počuj, nie si ty teplý?“
JA: „To ako ti napadlo?“
MAMA: „Keď ty si taký pekný a na môj vkus si až moc jemný.“
JA: „Nie, nie som.“
MAMA: „Uf. Tak to mi odľahlo. A nezájdeme spolu na muzikál na Novú scénu? Však máš rád muzikály.“
JA: „No dobre.“
MAMA: „Tak kúpim lístky! A prosím ťa, už si nevytrhávaj obočie, však vyzeráš jak Michael Jackson.“
Mama ma čaká pri Novej scéne s lístkami. Pri nej stojí dievča s mastnými vlasmi, dlhou hnedou sukňou a na krku má zavesený obrovský drevený krucifix. Panna z katolíckej rodiny.
Ja nechápavo pozerám, mama mi podáva lístky do ruky: „Tu máš lístky, toto je Martinka, dcéra našich známych. Tak sa holúbkovia zabavte!“
Opäť mi unikajú súvislosti a nedostanem vysvetlenie, lebo mama uteká preč s pozdravom: „Ahojky!“
Celé predstavenie som sa na Martinku ani len nepozrel a keď sa skončilo, utiekol som rýchlo preč.
MAMA: „Tak aké bolo rande?“
JA: „Nenávidím ťa!“
INTERMEZZO: Som na strednej škole a otec priniesol do bytu prvý modem.
Sláva internetu do domácností! Bola to škaredá krabica, ktorá vydávala ešte príšernejšie zvuky, ale keď prišla nedeľa a rodičia odišli do kostola, tak to kvílenie a vŕzganie, čo vychádzalo z krabice, bolo hudbou pre moje uši.
INTERMEZZO: Boh mi dal nového učiteľa do života a ten sa volal Google.
Najprv G.
Potom A.
Nakoniec Y.
Otvorilo sa množstvo brán a ja som nevedel, do ktorej vstúpiť skôr.
GAY BEARS. To znelo sympaticky, idem do toho.
- Máte viac ako 18 rokov?
- Samozrejme!Klamal som. Pochopiteľne.
Čo sa mi otvorilo pred očami, ma vytrhlo zo sladkej nevedomosti. Evidentne mi opäť unikali súvislosti. Čo sa v gay slovníku označuje ako macko, má od plyšáka na míle ďaleko. V skutočnosti sa týmto termínom označujú veľkí chlpatí pupkatí muži, ktorí sú pyšní na svoje sádlo a zvýrazňujú to koženými remeňmi, ktoré sa im do sádla zarezávajú.
S otvorenými ústami som sledoval kamasutru v podaní pupkáčov. A nechýbal ani fisting.
Pane Bože! Toto je nechutné! Toto ma čaká?
Rýchlo som vypol prehliadač a dôsledne som zmazal históriu prehliadača. Slovom dôsledne mám na mysli celú systémovú zložku operačného systému.
- A ty čo si robil?
- Nič. Bol som doma.
- A bol si dnes vôbec v kostole?
- Samozrejme!
- Tak mi povedz, o čom bola kázeň.
- O všemohúcej láske Ježišovej.
- Klameš! Čítal sa pastiersky list! A ešte mi vysvetli, prečo blbne počítač!
INTERMEZZO: Bádanie pokračuje. Boh mi dal nového učiteľa do života. Volá sa Pokec.sk.
- Ahoj. Nechceš popísmenkovať? :-)
- Áno! Jasne!
- Máš fotku?
- Ani svojho M? :-P
- No tvoj vtáčik predsa. :-P
- Prepáč. Nie.
- A aký ho máš?
- M. :-)
- 15/5
- DĹŽKA / HRÚBKA
...
- Si tu?
- Prepáč, bol som si zmerať M.
- A?
KONIEC KONVERZÁCIE
- Ahoj. Ponúkam ti brigádu.
Hľadám niekoho diskrétneho na špeciálny spôsob posilňovania.
Sadneš si mi na plecia a ja ťa budem nosiť po miestnosti.
Platím 100 korún na hodinu.
KONIEC KONVERZÁCIE
- Môžem sa ťa niečo spýtať?
- Ty si teplý?
- A to sú tu všetci teplí?
- No neviem, keď sa miestnosť volá Pánsky klub.
Ja som čakal chlapské debaty.
Autá. Cigary. Vieš?
A miesto toho to tu je samý buzerant.
KONIEC KONVERZÁCIE
- Počuj ty si vtipný. :-D
- Som si prečítal tvoj profil a si hovorím, že vyzeráš na fasa chalana.
Nemáš fotku?
...
- Do prdele!
- Ja ťa poznám.
- Odkiaľ?
- Zo základnej.
Ty si ten buzerant, ktorého sme volali mužatka.
- No super.
- Počuj a nie je tvoj brat tiež teplý?
KONVERZÁCIA POKRAČUJE U NEHO NA BYTE
PS: Rodičom som povedal, že sa idem učiť k spolužiačke na štátnice a zdržal som sa do rána.
PS 2: Nechal ma prespať, ráno mi dal zabalenú kefku, umyl som si zuby, následne ma vyhodil z bytu.
Rodičom som napísal, že sa učím na skúšky u spolužiačky a strávil som u neho noc. Tak som si konečne na vlastnej koži zažil, čo som hľadal na internete. Som celý zmätený, on mi dal zabalenú kefku, aby som si mohol umyť zuby a stráviť u neho noc.Je ráno. Zobúdzam sa.
ON: „Počuj, príde ku mne účtovník, tak mohol by si vypadnúť?“
JA: „A uvidíme sa ešte?“
ON: „No uvidíme.“
A zabuchol za mnou dvere.
INTERMEZZO: Som tretiak na vysokej a spávam s chalanom, ktorý ma šikanoval na základnej škole. On o sebe hovorí, že je bisexuál, má to rád do zadku a nadáva mi do buzerantov. Sebaúcta namieste.
Zúfalo pozerám do mobilu a brat na mňa nechápavo pozerá.
BRAT: „Si ty normálny?“
JA: „A čo mám robiť?“
BRAT: „Je to úplný kokot! Ako s ním môžeš niečo mať?“
JA: „Ale však snáď sa to zmení.“
BRAT: „Zmeniť môže svoj drbnutý účes zo základky, ale mňa neojebe, je to kokot a to sa nikdy nezmení!“
Zvoní mi mobil, ja ho nadšene dvíham. Sklamanie pre mňa, volá mama: „Ahojky! Som akurát v Tescu majú teraz valentínsku akciu. Kúpiš si darčekový kôš a máš k tomu DVD Améliu z Montmartru zadarmo! Nechceš, aby som to kúpila ako darček pre tú tvoju spolužiačku?“
Niekedy predsa len zavolal. Vtedy som došiel. Niekedy zavolal, že sa ozve a ja som čakal. A neozval sa. Raz sa ozval, že mám prísť, ale cestou ma zrušil. Som si povedal, že treba mať trochu sebaúcty a nebudem merať cestu nadarmo. Tak som sa vyspal s jeho susedom. Frustrácie som si vybíjal tým, že som sa z času na čas vyspal s random gayom, ale zároveň som si hovoril, že cesta k láske je tŕnistá, ale každý problém sa dá prekonať.
Bol tam ale problém, mal frajera. Ja som si hovoril, že ja to zmením a mal som plán, kde mu ukážem, že som lepší. Poslal som mu správu: „Chcem sa zoznámiť s tvojím frajerom.“
On mi napísal, že som sa musel zblázniť, ja som to považoval za samozrejmosť. Treba mať na očiach mrchy, čo vám lezú do kapusty.
Sedíme v jeho obývačke na zemi. Ja. On. Jeho frajer.
Trápne ticho, tak sa zoznamujeme.
ON: „Toto je kamarát ešte z detstva a je to taká gay verzia bratislavskej Carrie Bradshaw, čo raz napíše šialenú knihu.“
JA: „Hej, však mám dosť inšpirácie od pána Božského.“
Zapálil som si cigaretu a povedal som jeho frajerovi, čo to má za vychovanie, keď mi ani nenaleje.
JEHO FRAJER: „Ty tu fajčíš?“
JA: „Pochopiteľne. Tak mi dones popolník.“
Hovoril som historku, ako sme sa so sestrou išli do klubu a nejaký hip-hopový tanečník nám začal kupovať drinky a my so sestrou sme nevedeli, koho vlastne balí, tak sme si hodili mincou. Bozkával som sa s ním, on potom ušiel. Na ďalší týždeň som ho stretol s frajerkou, ktorá mala veľkú kyticu ruží od neho. Asi potreboval niečo žehliť.
ON: „Hahahaha, vy ste strašne mrdnutá rodina.“
JEHO FRAJER: „Ty si takáto štetka?“
JA: „Štetky sú lacné, ja mám úroveň.“
Žmurkol som na neho.
JA: „Prosím ťa, môžeš mi naliať?“
JEHO FRAJER: „Ty strašne veľa piješ.“
JA: „No evidentne.“
JEHO FRAJER: „A strašne veľa fajčíš.“
JA: „Budeš tu do mňa ešte dlho pičovať?“
Bavili sme sa o ľuďoch zo základnej, smiali sa na tom, kto by mohol byť buzerant. Jeho frajerovi unikali súvislosti, tak sa zdvihol a odišiel domov. My sme mu povedali, že musíme ešte dobiehať staré časy. Čo znamenalo sex. Tak kto je tu Angelika?
Ráno som vstal a som mu hovoril, že nemám si čím umyť zuby. On povedal: „Neboj, však stále tu máš svoju kefku, len ju musím pohľadať.“
Z poličky vytiahol krabicu, otvoril ju a v tej krabici kopec zubných kefiek. On: „Nepamätáš si, ktorá to bola?“
Brat mal pravdu. Bol to kokot. A ja som bol len súčasť háremu. Potreboval som vypnúť a tak som utiekol do Holandska. Zablokoval som si konto na Pokeci, na staré rany som zabudol a prišiel som na nové myšlienky. Týmto by som chcel veľmi pekne poďakovať hašišu z Nepálu. Vďaka ti!
Na Vianoce som sa vrátil domov. Cítil som v sebe neskutočnú eufóriu a potrebu byť konečne úprimný a zbaviť sa bremena, ktoré ma tlačilo. Možno to bolo tou sviatočnou náladou, ktorá bola vo vzduchu, možno to bolo vôňou vianočného pečiva, ktoré rozvoniavalo po byte a možno to bolo extázou, ktorú som mal v sebe.
Na svätého Štefana som sa vybral na jedno pivo a v podniku som zazrel jeho frajera. Tak som utiekol preč, objednal som si vodku, pán na bare ma pozval ešte na absint a zrazu mi niekto zaželá v klube šťastné a veselé a dal mi koleso zadarmo. Však sú sviatky pokoja a mieru a obdarovať svojich blížnych by malo byť samozrejmosťou.
Domov som sa dovalil ako tornádo, pustil som si hudbu na plné decibely, aby som si vychutnával stav blaženosti, ktorý zo mňa postupne vyprchal.
„Prosím ťa, čo si taký hlučný? Však tu všetkých pobudíš!“ prišiel ma upozorniť rozospatý otec.
„Som gay!“ znela moja stručná odpoveď, ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou asi nečakal.
„No ja som to tak vždy trochu vedel,“ priznal sa o otec a potom sa zachoval ako čistý pragmatik. „Ale prosím ťa, nehovor nič mame, ak chceš mať pokojné sviatky.“
Otec zrazu zbystril zrak, chvíľu si ma nechápavo obzeral a potom si potreboval ujasniť ešte jednu vec: „Prosím ťa, čo tak cvakáš zubami?“
„No trošku som sa sfetil,“ znela ďalšia odpoveď v zmysle úprimnosť nadovšetko.
„A to si sa mi teraz priznal preto, lebo si mi to chcel povedať? Alebo je to tými drogami?“
„To keby som vedel.“
Otec iba nechápavo pokrútil hlavou a išiel radšej spať. Predsa len príliš veľa zistení na jeden večer.
Na ďalší deň som sa snažil zachovať pokojného ducha Vianoc, ako ma otec poprosil, pretože nás čakala obligátna návšteva starej mamy. Bola to každoročná povinná jazda, keď navštívite príbuzných, ktorých celý rok ignorujete a poviete si, že obetujete jeden deň na to, aby ste si sadli do kruhu, pojedali napečené sladkosti a viedli politicky korektné debaty.
„Chutia vám koláče?“
My prikyvujeme.
„Kávu si nedáte?“
My krútime hlavou.
„A čo máte nové?“
Vlastne nič. Rok je príliš krátka doba na to, aby sa udialo niečo podstatné, čo by mohlo zaujímať seniora v rokoch.
Takto asi vyzerala šablóna, podľa ktorej sa plus mínus vyvíjala každá návšteva. Nikoho to veľmi neobohacovalo po duševnej stránke, odkedy sa bratranec znormálnil a našiel si frajerku modelku. Tak sme aspoň odchádzali obohatení o hotovosť, ktorú nám babka vždy pripravila ako vianočný darček.
„Ale nám sa veľmi nechce,“ prehovorila sestra nahlas, čo sme si všetci v tichosti mysleli, ale pre mamu to bolo niečo nepredstaviteľné.
„A peniaze by sa ti páčili?“ znela mamina odozva.
Do debaty sa zapojil aj brat: „A čo keby ste išli a tie peniaze nám potom doniesli?“
Mama zhrozene pozrela na nás a rozšírili sa jej nozdry. Dramatický nádych. Dramatický výdych.
„Viete, čo ste? Banda darmožráčov! Vás nezaujíma nič, iba peniaze od babky! Keby zomrela, tak vás by zaujímali iba peniaze! Pôjdem za ňou a poviem jej, aby vás troch vydedila!“
Spustila sa hádka a ja som si iba predstavil, ako nám pokojný duch Vianoc zamával na rozlúčku, aby nemusel sledovať rodinnú klasiku, keď sa rodinní príslušníci predbiehajú v tom, kto z nich dokáže kričať najdlhšie na jeden nádych.
„Stále tam musíme chodiť ako úplní idioti!“ povedala to sestra na plnú hubu.
„Majte trochu úcty k vašej matke!“ napomenul ju otec.
Kričí mama. Kričí sestra. Kričí brat. Kričí otec. A aj ja som mal chuť si niečo zakričať.
Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Hlboký nádych a už to zo mňa išlo na plné decibely: „Som gay!“ A v kuchyni zavládlo hrobové ticho.
Mama sa na mňa pozrela s pohoršeným výrazom: „Blahoželám, dosiahol si svoje! K babke sa dnes nejde!“
V kuchyni som ostal sám s mamou a otcom.
„Ale ty nie si homosexuál, ty len potrebuješ byť stredobodom pozornosti za každú cenu,“ argumentovala mama. „Však ty nie si ako tí zvrhlíci!“
„Mami, však som si každé Vianoce pýtal cédečko od Madonny,“ znel môj protiargument.
„Ale to iba preto, že ti chýbal mužský vzor v rodine,“ povedala mama a ukázala na otca, „tebe chýbal v živote niekto, kto by ťa viedol k manuálnym činnostiam. Však ty si nikdy v živote nedržal poriadne kladivo v ruke!“
Otec nechápavo pokrčil plecami.
„A čo keď je to aj tvoja vina?“ jemne som naznačil mame.
„Čo tým chceš povedať?“
„Čo ak je to dedičné? Potom by to mohlo byť skôr z tvojej strany, však tam sú všetci takí jemní.“
Treba to riešiť.
Mama sa samozrejme urazila a svoj hnev presmerovala na otca, ktorý sa radšej nezapájal do tejto debaty: „Je to tvoja vina, tak to láskavo vyrieš!“
Po pár dňoch prišlo riešenie, pri ktorom sa opäť prejavil otcov pragmatizmus.
„Čože?“ vykríkol som a potom som už pozeral s nemým úžasom. Mama pokrčila plecami, že otec je mužská autorita v domácnosti a ona s tým nič nemá spoločné.
„No,“ začal nesmelo otec, „dáme ťa otestovať, či si naozaj gay.“
Opäť nechápavý pohľad, ktorý si vyžadoval vysvetlenie.
„Mám jedného známeho Pepu, s ktorým som sa zoznámil na výstave psov a je to homosexuál! Spravíme si výlet do Prahy a on by nám snáď mohol povedať, či si na chlapov, alebo na baby. Však títo ľudia by mali mať na to určitý vzorec, no nie?“
No zbohom. Teraz sa mi hlavou šírili rôzne predstavy, ako to testovanie bude prebiehať. Najprv som si predstavil šialeného profesora na štýl Majstra N, ktorý pripája rôzne diódy k môjmu penisu a ukazuje mi pornografické obrázky mužov a žien a detekuje vzruchy v mojom ústrojenstve. Ale to by asi nebolo veľmi dôstojné.
Nasledovala ďalšia predstava. Martin Nikodým v Milionárovi kľadie otázku za milión: „Ako sa končí prvá sloha hitu I Will Survive od Glorie Gaynor?“
A) scared
B) stoned
C) perplexed
D) petrified
Testovanie sa našťastie nekonalo, pretože Pepa prejavil dostatok súdnosti na to, aby takýmito záležitosťami zabíjal čas. Pôvodne som napísal poviedku, v ktorej som si vymyslel stretnutie s ním, ale bolo to klamstvo. Škoda, mohol to byť zábavný človek s malým psom a možno jeho postrehy zo života mohli vyriešiť rodinné konflikty.
Brat mal teraz zbraň pri riešení hádok.
MAMA: „Čo sa to tu deje? Prečo sa zase hádate? Opovážte sa biť!“
BRAT: „Tvoj syn je perverzné buzerantské prasa, čo mi chce robiť pasáka a dohadzovať ma svojim teplým kamarátom.“
MAMA: „Ty zvrhlík! Ty si možno skazený, ale tvojho brata od tohoto svinstva ochránim!“
Ja som ale nechcel byť ten zvrhlík. Ja som chcel mame ukázať, že aj napriek inej sexualite si viem nájsť úžasného muža. Aj som si ho našiel. Aspoň som sa tak tváril. Asi som sa snažil si niečo dokázať a chcel som to dokázať aj jemu, že spravil chybu, keď nedokázal mať jednu kefku v kúpeľni. Teraz sa mám lepšie, tak nech to vidí.
ON: „Tak čo? Ako sa máš?“
JA: „Na piču! Som vo vzťahu a je to na piču! A ide ma poraziť, tak furt robím scény.“
ON: „A presne preto by sme my dvaja nikdy nemohli byť spolu.“
JA: „A nehovoril si kedysi, že my dvaja sme až moc inteligentní a ty potrebuješ niečo jednoduchšie?“
ON: „Však práve, to ide ruka v ruke.“
JA: „Ach, ja neviem, čo mám robiť.“
ON: „Ešte víno?“
JA: „Poprosím!“
Zobúdzam sa v spálni, ktorú nespoznávam. Pozriem pod perinu. Ja som holý, on je holý, takže asi niečo bolo. Keď už som frajera podviedol, tak som si to ráno ešte zopakoval. Odhodlanie bolo silné, lebo aj keď došiel lubrikačný gél, tak som použil Indulonu. Prišiel som domov a on mi píše, že mi ďakuje za príjemný večer a že by sme sa mohli znovu stretnúť. Radšej idem do sprchy zo seba zmyť pocit viny.
INTERMEZZO: Brat ušiel do Nórska a ja som sa ho prišiel navštíviť.
„Prosím ťa, nudím sa, zober ma do buzinca,“ kričím po bratovi.
„No neviem, mám iba tušenie, kde by to mohlo byť. Je tu taká diera, čo sa z nej ozýva divná hudba a pred ňou postávajú divní ľudia,“ vraví mi brat, ale ja si v tom momente ako na povel obliekam kabát.
„Ideme tam, lebo ma v tomto nudnom severskom meste jebne!“
Vchádzame do podniku a vyzerá to tam, ako keď sa na Slovensku hrá hokej. Rapkáče. Zástavy. Čo sa deje? No predsa Eurovízia. Hľadáme voľný stôl. Našli sme. Drinky sú drahé, tak si dávame pivo. Tiež drahé. Brat sa vracia od baru s pivom celý zhrozený.
„Práve sa ma jeden chlapec spýtal, či si s ním nezatancujem! Bŕŕŕŕŕŕ.“
No super, prídem s bratom do buzinca a on strhne všetku pozornosť na seba. Eurovízia sa končí, začína párty. Hlavné hity Eurovízie. Zrazu mi pristane na stole pivo a bradatý chlap na mňa žmurkne. Takže nakoniec všetko v poriadku. Brat mi nadáva, že nemieni tancovať na diskofilné pičoviny, ja koketujem pohľadom s nadržanými Vikingmi.
INTERMEZZO: Rozišiel som sa s frajerom. Sú sviatky a všade je sneh. A ja neviem, čo mám robiť, tak som opäť skončil u neho na byte.
Sedím na gauči, pijem, fajčím, húlim, konverzujem.
ON: „Bože, predstav si, že by sme našim matkám povedali, že sme spolu niečo mali. Myslíš, že by sa skamarátili?“
JA: „Buď to, alebo by sa pohádali, ktorá za toto môže.“
ON: „Tak moja mama má už aspoň vnúčatá. Ale tvoja mama musela byť v minulom živote Hitler, Stalin, alebo také niečo. Si predstav, že ona spravila všetko preto, aby ste vyzerali ako vzorný obraz katolíckej rodiny, chvíľu to vyzeralo nádejne a zrazu ste sa všetci traja dojebali. Z teba je buzerant, tvoja sestra má psychické problémy a tvoj brat...“
JA: „Ten sa ešte neprejavil, ale každému je jasné, že s ním niečo nebude v poriadku.“
ON: „Myslíš, že je teplý?“
JA: „On? Ani náhodou. On je len poznačený tým, že vyrastal so mnou a mojou sestrou.“
V ten večer sme spolu nič neriešili. Iba som ho objal a zaspal som vedľa neho.
Je ráno. Zobúdzam sa.
ON: „Ďakujem ti.“
JA: „Za čo?“
ON: „Za túto noc. Čo keby sme sa prestali hádať a robiť si zle?“
JA: „Aha.“
ON: „Čo keby sme boli len tak spolu a mali sa radi? Nestačilo by to?“
JA: „Nestačilo.“
ON: „A prečo?“
JA: „Lebo by to bola nuda.“
Obliekol som sa a chcel som odísť.
ON: „A uvidíme sa ešte?“
JA: „No uvidíme.“
Zabuchol som za sebou dvere a ak sme sa náhodou stretli, pozdravili sme sa podaním ruky a potom už si každý išiel svojou cestou.
INTERMEZZO: Brat je stále na severe. Niekedy príde domov na sviatky, ale vždy sa vráti do Nórska.
JA: „Ja som sa asi zaľúbil, ale je to komplikované.“
BRAT: „Určite. A akú má psychickú poruchu tentokrát?“
JA: „Prečo si to myslíš?“
BRAT: „Lebo ty furt len hľadáš drámu a vyhľadávaš pózerských kokotov, s ktorými sú problémy. Ty nechceš byť šťastný. Ty chceš svoj život žiť, ako keby to bola nejaká kniha alebo film. A preto si neustále hádžeš polená pod nohy, lebo máš pocit, že to tvoj život robí zaujímavejším. Proste ser na to. Simple as that.“
JA: „A ty už niekoho máš?“
BRAT: „Mám.“
JA: „A koho?“
BRAT: </link na facebookový profil>
JA: „TO FAKT? AAAAAAAAAAAAAAAAA!!!“
BRAT: „Stačilo sa spýtať.“
JA: „A naši to už vedia?“
JA: „A naši to už vedia?“
BRAT: „Tatkovi som to povedal na Veľkú noc. Mal nejaké homofóbne reči, tak som mu povedal, ako sa veci majú.“
JA: „A aká bola jeho reakcia?“
JA: „A aká bola jeho reakcia?“
BRAT: „Vypil demižón vína, preplakal celú noc a potom sa ráno znovu ožral. O jedenástej už spal ožratý a celý čas mrmlal zo spánku, že to je koniec, to je v prdeli. Ktovie, ako to myslel.“
JA: „Musím sa na tomto zasmiať. Prepáč.“
JA: „Musím sa na tomto zasmiať. Prepáč.“
BRAT: „A čo iné sa dá?“
JA: „A pôjdete so mnou na Tepláreň niekedy?“
JA: „A pôjdete so mnou na Tepláreň niekedy?“
BRAT: „Mňa už žúry a tieto chujaciny nezaujímajú. Kto sa má pozerať na sfetovaných tridsiatnikov v tielkach, ktorí sa tvária, že sú forever young. Ja nemám potrebu sa začleňovať do nejakej komunity, lebo je to stádo. Je jedno, či je stádo menšinové, alebo väčšinové. Stádo je vždy hlúpe.“
INTERMEZZO: Brat sa vracia domov na Vianoce a mame na káve oznamuje, že je gay. Mama plače a pýta sa, či bola zlou matkou a z vianočného coming-outu sa týmto stáva rodinná tradícia.
INTERMEZZO: Brat sa vracia domov na Vianoce a mame na káve oznamuje, že je gay. Mama plače a pýta sa, či bola zlou matkou a z vianočného coming-outu sa týmto stáva rodinná tradícia.
JA: „Toto boli sviatky.“
OTEC: „To veru boli.“
JA: „A čo na to hovoríš?“
OTEC: „Ja už nemám slov.“
JA: „Ale konečne vyzerá byť šťastný. Nie je to podstatné?“
OTEC: „Všetci túžite po láske. A on tú lásku našiel.“
JA: „A o mne si myslí, že naschvál robím drámu, aby som mal pocit, že žijem ako v knihe.“
OTEC: „Ale on nechápe to, že ty to nerobíš naschvál, aby si bol zaujímavý. Ty to robíš, lebo si proste ty.“
JA: „A myslíš, že niekedy budem šťastný?“
OTEC: „To je otázka.“
JA: „Myslíš, že nájdem niekedy lásku?“
OTEC: „Nie?“
JA: (Nešťastný pohľad do zeme.)
OTEC: „Tvoj brat možno našiel lásku. Ale z neho nebude spisovateľ.“
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára