Občas sa vám môže stať, že niekoho stretnete na ulici a zamilujete sa do neho. A ak máte šťastie, aj ON sa zamiluje do vás. Keď sa neponáhľate, zastanete a začnete si plánovať budúcnosť. No keď sa ponáhľate (všetci sa ponáhľame), vymeníte si čísla, že si zavoláte. Tak sme si vymenili.
A teraz v skratke. Vymenili. Písali. Volali. Posielali básne a knihy a videá a zvuky a fotky a ruchy a srdcia a myšlienky a hocičo, až prišlo k prvému stretnutiu a k zisteniu, že ON básne a knihy a videá a zvuky a fotky a ruchy a srdcia a myšlienky a hocičo delí ešte medzi niekoho a to už nejaké dva-tri roky. Ibaže, kým som to zistila, bolo neskoro na normálnosti a charaktery a priestor ostal len na to, aby ju nechal a bol so mnou navždy, lebo ja som tá, čo mu porodí syna, s ktorým bude chodiť na ryby. A tak sme (ne)boli spolu. Traja.
ON má takú prácu, že veľa cestuje po Slovensku. A ja žijem v Bratislave, no pochádzam z malebného východoslovenského mesta. Čiže keď odišiel na služobnú cestu do oného mesta, povaha mojej východoslovenskej pohostinnej rodiny nedala inakšie, len aby prespal u nás (konkrétne u mojej babky). Že tá sa o neho postará, aj mu navarí, aj mu naleje, aj s ním posranduje.
Nedeľa, 5:50 ráno. ON sa vracia z východu do Bratislavy, ja ho čakám na stanici. Vedela som, že TÁ DRUHÁ mu vždy robí kávu, tak som priniesla bylinkový čaj s medom v termoske. Vymaľovaná, vyobliekaná. Čakajúca. Prišiel a dobre bolo. Bylinkový čaj neocenil, tak sme si dali kávu a raňajky a potom sa len flákali a prechádzali. Zavolal mi môj najlepší kamarát Adam (v skutočnosti sa volá inak, ale chcem byť super anonymná autorka), že je nuda-búda, či nepodnikneme nejaké srandy-pandy. Tak sme prišli na návštevu. ON vybalil rezne od mojej babky, čo mu nabalila a bolo. A potom odišiel. Niekto (ha-ha) mu volal.
A my s Adamom sme si len tak nedeľnili, rozprávali sa o živote a láske a robili všelijaké srandy v lese na Kolibe. Tam sme stretli ďalšieho kamoša. Že aj on má nedeľu, tak sa len tak vozí autom, či nás nemá niekde zviesť. Ja som mala opätky (lebo som prišla na stanicu vyparádená), tak sme prikývli, že nás môže hodiť na zastávku Zochová.
Adam si sadol dopredu vedľa vodiča, lebo kamoš povedal, že vpredu by mal sedieť chlapec, lebo minule tam sedelo dievča, videla to nejaká baba, povedala to jeho frajerke a boli problémy. JA som si sadla dozadu. Troška začalo pršať.
Vystúpila som z auta. A viete, aké to je, keď vystupujete z auta na zastávke pred ľuďmi čakajúcimi na autobus. Troška sa z toho tešíte, že vy nemusíte chodiť autobusom. Zabuchla som dvere. Vtom som začula: „Au! Au!“ Uvidela som Adama, ako sa chytá za palec. Asi som mu ho privrela. Idem mu ho pofúkať a pobozkať (tak sa to predsa robí). Zbadám krv. Hm, asi sa mu troška zachytil. Zbadám kosť. Trielili sme na pohotovosť.
(Pôvodne som túto pasáž chcela vynechať, ale potom si hovorím, že chcem, aby toto čítanie malo aj edukatívny charakter, tak to popíšem troška detailnejšie). V tej chvíli neviete, ku ktorému obvodu patríte, čiže vám napadne len nemocnica nemocníc - Mickiewiczova.
Pravda pravdová č.1: Prišli sme, klopali sme, vzali nás, Adamovi umyli palec, priložili mu ho k druhej časti, obviazali a povedali, aby sme išli tu na deviatku električku do Ružinova.
Pravda pravdová č.2: Mali sme auto. Išli sme 200 km/h. Na všetky červené. Báli sme sa. Bála som sa, že Adam odpadne, keď uvidí krv a najhoršie bolo, že som sa smiala. Ja som sa smiala. Ja som si fakt myslela, že tí ľudia, viete, čo ich vidíme vo filmoch, ako sa smejú na pohreboch alebo pri nešťastí, že to sú buď zlí herci, alebo zlí režiséri, alebo psychopati. Ale nie. Sú to normálni ľudia v šoku.
Pravda pravdová č.3: V Ružinovskej nemocnici sa musíte najprv registrovať a potom čakať.
Pravda pravdová č.4: Čakali sme hodinu, kým Adama vzali na röntgen. Medzitým sa stalo napríklad to, že som klopala a vysvetľovala zdravotnému bratovi, že môj najlepší kamarát má odseknutý palec a že ho to strašne bolí, na čo on sa na mňa pozrel, otvoril dvere dokorán a povedal: „Pozrite sa, slečna, tento pán mal autohávariu, myslíte si, že jeho to nebolí?“
Medzitým som zavolala JEHO, aby mi ako správny polofrajer prišiel povedať, že všetko bude v poriadku. Prišiel. No ostal dlhšie, ako si myslel a medzitým meškal na stretnutie s jeho ďalšou polofrajerkou. No a viete, ako to je, keď už takto ide o život, tak už ide o život a kašlete na všetko a aj TÁ DRUHÁ teda prišla.
Bola krásna a skutočná. Mala dlhé tmavé vlasy, vysoké kožené čižmy, na ktorých nebol ani náznak zakopnutia. Tak si sadla medzi mňa a jeho. Hladkala ma po ramene a hovorila, že už je Adam v dobrých rukách, že čo sa stalo, sa stalo, nikto za to nemôže, bola to náhoda a ľuďom transplantujú srdcia, takže toto bude určite v poriadku. ON zatiaľ vybral z batohu nôž a jablko od mojej babky, nakrájal ho na kúsky a poukladal si ich na dlaň a my dve sme si tie kúsky z tej jeho dlane na striedačku brali, kým ona (jeho skutočná frajerka) ma hladila a môjmu najlepšiemu kamarátovi prišívali vo vedľajších dverách palec.
Pravda pravdová č. 5: Nikomu to neprajem. Nikdy. Ale deje sa hocičo. A preto nikdy nezabudnite na ľad. My sme zabudli. A asi ani nezabudli. My sme dôverovali a čakali.
Sedíme s Adamom v krčme pri deci vodky. Adam ma obviazanú ruku, ale neplače. Ani ja neplačem (to prišlo až na druhý deň a ešte neskončilo).
Adam: „Vieš prečo ma nezobrali skôr?“
Ja: „Neviem.“
Adam: „Lebo tam bol ten chlap čo mal autohaváriu. A vieš čo?“
Ja: „Čo?“
Adam: „On bol samovrah. A havaroval autom do takého múru, ale mal veľmi bezpečné auto, tak sa mu to nepodarilo. Tak vystúpil a hodil sa na ceste pod ďalšie auto.“
Ja: (Mlčím.)
Adam: „Ty rozumieš tomu, že niekto si neváži svoj život a ja tu bojujem o svoj palček?!“
TROSKA: ONA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára