Najlepšia diéta je rozchod, depresia a drogy. Nech vám zástancovia raw stravy tvrdia čokoľvek, toto je proste overený fakt, o ktorom sa nemienim hádať a túto diétu odporúčam, kade chodím.
Nejedol som, pretože som mal na to viacero dôvodov. Jednak mi nič nedávalo zmysel, tiež som to preháňal s extázou, po ktorej som nemal chuť jesť a po chvíľke eufórie prišli depresívne stavy, takže mi duplom nič nedávalo zmysel a takto pokračoval môj začarovaný kruh bez jedla. Treba v tom mať určitú dávku sebadisciplíny a je nevyhnutné depkovať a fetovať v pravidelných intervaloch, ale výsledky sa dostavia veľmi rýchlo a toto hovorím so skutočným presvedčením a nie ako Halina Pawlovská v reklame s nápojom na chudnutie v ruke. Ona bola tučná, ale ja som bol depresívny a podvyživený. A to hovorilo za všetko.
„Ahoj, dlho sme sa nevideli. Čo máš nové?“
Bože, ako ja nenávidím túto otázku. Nikdy neviem, ako mám na ňu odpovedať. Vždy sa musím zamýšľať nad tým, čo mám vlastne nové. Potom si spomeniem na to, čo mám nové. Nakoniec ale aj tak poviem, že všetko ide po starom. Nebudem predsa niekomu hovoriť, že mám nový ponorný mixér s piatimi nastaviteľnými rýchlosťami a funkciou Turbo.
Lenže sú momenty v živote, kedy konečne môžem na plnú hubu povedať, čo mám nové, lebo:
A) Je to zaujímavejšie ako ponorný mixér.
B) Dostáva ma to do pozície, že nie som beznádejný prípad.
C) Jediná adekvátna reakcia na moju novinku je: „Wow, to je super!“
- Ahoj, dlho sme sa nevideli. Čo máš nové?
- Mám frajera! Vieš, ako máš tie isté prototypy ľudí v rôznych mestách? Napríklad, každé mesto má svoju alfalesbu, ktorá hrá po kluboch a mala niečo s polkou mesta. Alebo fotografa, ktorý si spravil meno na tom, že stalkuje umelcov na vernisážach. Alebo sexi nevyrovnaného kreatívca (nenápadne ukazujem na seba) a je furt párty sem, párty tam. Tak ja som si nabalil svoju pražskú verziu! A poviem ti, našiel som svoju spriaznenú dušu! Vieš, čo je najväčšia výhoda duševnej spriaznenosti? Teraz keď sa rozjebem na párty, tak na to nie som sám a tá hanba sa potom rozdelí napol. Alebo je to dvojitá hanba? No neviem.
(Nechápavý pohľad)
- No nie je to super?
- No si nejaký pribratý.
- ČOŽE?
- Ale neboj, to sa stáva ľuďom vo vzťahu. Proste sa usadíš a priberáš.
- Zasratý ponorný mixér!
(Nechápavý pohľad)
Je to krutá realita, ale človek nemôže mať všetko. Jedna vec je život na štýl sex, drogy, Lana del Rey, ďalšia vec je, keď veci začnú dávať zmysel, tak si hľadám priestor pre psychické pohodlie a ako dôsledok si ráno pri pohľade na váhu z plného hrdla zakričím: „KURVA!“ (Áno, vykakal som sa predtým, lebo jedno hovno hore dole vie spraviť zásadný rozdiel, aj keď sa to nezdá.)
Daň za to, že veci dávajú zmysel, býva krutá a zrakové zmysly hovoria, že oversized oblečenie už nepôsobí oversized dojmom.
- Môj život nemá zmysel!
- Nemrncej furt, co zas?
- Bol som si dať spraviť gate a krajčírka mi namerala v páse viac ako na zadku! To je koniec!
- No jo, first world problems. Tak půjdem běhat.
- My dvaja? My tak pobežíme maximálne na pumpu po víno! Vieš, čo potrebujeme? Raw stravu!
- Ses zbláznil? To teď jakože budeme jíst pět kilo banánů denně?
- My sa tu môžeme smiať z vegánov, ale vieš čo? Oni sú aspoň chudí!
- To si vyhoď z hlavy, já tofu žrát nebudu.
- Sa ti povie! Tuková bunka sem, tuková bunka tam a zrazu ti niekto píše: „Ahoj, macko!“
- Hele, poklad, žádní trojky!
- Chcem toho tak veľa? Však ja som mal kedysi 65 kíl a kocky na bruchu!
- Zlato, sixpack na chudým klukovi je to stejné jako velký kozy na tučné buchtě. To se prostě nepočítá.
Ale počíta. Mal som sladkých 22, psychické problémy z mužov a utiekol som pred nimi do Holandska, kde sa mi BMI index dostal na hranicu podváhy. Ak mi niekto povedal, že vyzerám nezdravo, vysvetlil som mu, že to je zdravým životným štýlom, keďže všade chodím na bicykli a jem tie tradičné biele jogurty, vďaka ktorým sa Holanďania dožívajú dlhovekosti. A pod tradičnými bielymi jogurtmi myslím jogurty z Lidla.
Strata pätnástich kíl na váhe mala za následok, že som musel prestať piť tvrdé, lebo skúste si vypiť na internáte svoju šálku-dve vodky a potom si to odbicyklovať do klubu. Musím však povedať, že bicyklovanie na rovnej ceste som ako tak zvládal, boli to tie skurvené zákruty, ktoré mi robili problém.
Do jedného klubu ma nechceli pustiť, pretože som do neho musel vyjsť po schodoch, z ktorých som trikrát spadol. V ďalšom klube som vrazil držkou do sklenených otáčacích dverí, tak ani tam sa moje antré nestretlo s pochopením. Povedal som si, že treba nájsť tolerantnejšie osadenstvo a pobral som sa na jeden dom, kde sa konala študentská párty. Vďaka Bohu, že ten dom mal tri záchody, čo otvára úplne nové možnosti, kam sa dá vyzvracať. Možnosť voľby padla na vínový pohár, ktorý som našiel na kuchynskej linke.
Svoj kalich horkosti som nonšalantne odložil na kuchynskú linku a povedal som si, že treba poznať moment, kedy človek môže odísť ešte s dávkou dôstojnosti. Nasadol som na bicykel a hodil som to smer domov. Bohužiaľ, v skurvenej zákrute som si nevšimol, že treba odbočovať a skončil som tvárou zaborenou v štrku.
Ráno sa pozerám na zakrvácané obliečky, v kúpeľni pri pohľade do zrkadla si hovorím, že čo už, však aj Jeoffrey de Peyrac bol považovaný za sexsymbol a keď som hodnotil škody na bicykli, napadla ma zásadná myšlienka: „Do piči, snáď nikoho nenapadlo, že to na kuchynskej linke bola sangria!“
Takto to ďalej nejde. Potrebujem niečo zmeniť. A tak som vodku vymenil za Chardonay z Lidla. Správna voľba. Nieže by som sa menej opíjal, ale už som mal v sebe istú dávku zodpovednosti, aby som vedel, že keď bicyklujem spitý domov, treba ísť pomalšie a pády potom menej bolia.
Keď som sa vrátil na Slovensko, povedal som si, že dosť bolo problémov s mužmi a alkoholom, tak som sa vybral na rande do Vanesy. Na prechod zo statusu single na Facebooku na status zadaný to chce nájsť niekoho so spoločnými záujmami a hodnotami, musia tam byť vzájomné sympatie a musí tam preskočiť iskra. Neviem, či sedem veľkých pív a jedno malé sa dá počítať ako spoločné záujmy, alebo ako iskra, ale bol som zrazu vo vzťahu.
Začalo to v špinavom pajzli, skončilo to na dobrej adrese. Mal totiž byt v novostavbe, kde bývala aj jedna nemenovaná televízna moderátorka. A nie hocijaká, ale Mariana Ďurianová. Byt vraj dostala od milenca, tak si vravím: „Aj ja som si dobre vybral.“
Pobalil som si kufor a ušiel som od rodičov. Teda neušiel doslova, iba som si zobral životne dôležité veci (3 outfity na každý deň, som človek, ktorý má rád otvorené možnosti) a domov som sa vracal, aby som si opral oblečenie a vybrakoval chladničku. Nieže by nemal práčku, ale spoločný kôš na špinavé prádlo je na môj vkus trochu unáhlený záväzok.
Tri outfity na deň sa ale ukázali ako zbytočné, keďže sme celý čas trčali na byte, objednávali si jedlo z donášky a pozerali sci-fi seriály. Úspešne som tak sixpack vymenil za pohodlie na gauči. Škola bola hneď za rohom a ak som potreboval sa tam ukázať, tak som niečo hodil na seba a išiel som.
- To čo máš na tričku?
- Čo?
- Ten biely fľak?
- Hm. To bude asi batika.
No a niekedy som si proste obliekol tričko na utieranie semena.
Lenivosť bola hlavným mottom bytu, ale ešte sme neboli na tom tak zle. Stále sme mali pri sebe vzor, ktorý nám ukazoval, do akých extrémov sa dá ešte zájsť. Na byte býval aj frajerov brat, ktorý celé dni nič nerobil, iba sedel na gauči, pil pivo a húlil trávu, čo počas pracovných dní označoval termínom „home office“. Niekedy aj on odišiel z bytu, ale potom sa vrátil ešte opitejší, ako keď odchádzal a jeden večer takto pozvracal stenu, keď sa vrátil domov a snažil sa nájsť záchod.
Ale podľa frajera robil pokroky, pretože on si zažil obdobie, keď ani nevstával z miesta a močil do prázdnych plechoviek od piva. Toto sa možno dá považovať za pokrok, ale keď som upratoval, radšej som sa plechoviek od piva nedotýkal.
Jedného dňa sa ale vybral von a niekoľko týždňov sa nevracal. Vycestoval totiž na Kubu. A keď sa vrátil, bol celý opálený a nabudený novými zážitkami, ktoré sme mu mohli závidieť.
- Chlapci, to ste nevideli! Kuba, to je raj! Mali sme all inclusive, tak som bol furt najebaný. To mojito chutí hneď úplne inak, keď ti ho pripraví pravý Kubánec s pravým kubánskym rumom! Trik je, že treba dať na začiatku personálu slušný tringelt, aby som mal vždy plný pohár. Tak pri bazéne som si vylihoval a hneď som si objednal šesť pohárov, nech zbytočne nebehajú.
- Tak si si užil.
- Tomu ver! A viete, čo som si užil?
- Cigary?
- Anál, chlapci!
- Aha.
- S upratovačkou. Taká fajná štyridsiatníčka.
- Aha.
- Dal som jej potom za to tužkové baterky. To je na Kube nedostatková komodita. Viete, ako sa im potešila?
- Asi potrebujem dovolenku.
Mama bola nervózna, že idem na dovolenku s cudzím mužom, ale som ju upokojil, že to bude vlastne duchovná cesta do zeme, kde sa prakticky napísala celá Biblia. Do egyptského letoviska Taba.
Súdiť podľa prvého dojmu by sa asi nemalo, ale ja to robím celý život. A ešte som nikdy nenašiel dôvod, prečo by som to mal prestať robiť. Ak ide oproti mne nejaký schopný muž, spravím rýchly súd. Ak ma zaujme jeho tvár, pokračujem smerom dole na topánky. Ak má muž zlé topánky, kráčam ďalej. Ak má muž dobré topánky, kráčam ďalej, ale už s výčitkami svedomia, že som niečo nespravil. Našťastie, výčitky svedomia sa rozplynú v divokom procese masturbácie, kedy si predstavujem divoký sex a spoločnú budúcnosť.
Prepáč mi to potetovaný chlapec v čiernej šiltovke z autobusu, bolo to krásne, ale nemôžeme v tomto pokračovať. Som zadaný.
Pri ženách nevynášam súdy, aby som potom nad nimi masturboval, ale vynášam súdy, lebo to mám v povahe. A keď na recepcii stála účastníčka turnusu s crocsami na nohách, tak som si hovoril: „Ach, môj Bože!“ Druhé prikázanie hovorí, že meno božie sa nemá brať nadarmo, ale tá žena mala dve dcéry a ešte aj tie obula do crocsov. Ach, môj Bože! Ach, môj Bože! Jedna vec je prejavovať istú dávku nevkusu, ďalší rozmer je, ak svoj nevkus prenášate aj na svoje potomstvo.
Žena sedí s dcérami na lavici obžalovaných. Ja na nich hľadím prísnym pohľadom. „Ukážte ešte raz nohy!“ zakričím. Žena a dcéry vystrčia nohy a sú na nich stále tie ohavné crocsy.
„Vypočujte si rozsudok,“ prehovorím ráznym hlasom na celú sálu a ukážem na ženu, „podľa mňa ste piča!“ Žena sa zháči: „Námietka! Námietka! Ste zaujatý a toto je unáhlený rozsudok.
Ja sa však nenechám rozhodiť a búcham kladivkom: „Mlčte, ženská! Verdikt bol vynesený! A čo sa týka vašich dcér, tam to nechávam na podmienku. Sú ešte mladé, tak majú ešte šancu sa vymknúť spod vášho vplyvu. A tiež nechcem, aby niekto o mne tvrdil, že robím unáhlené závery.“
Keď sme prišli na recepcii s frajerom na rad, dostali sme kartičky od izby, letáčiky s ponukou fakultatívnych výletov a náramky na ruku, ktoré nám otvorili bránu do nového sveta. Sveta pohodlia, sveta neobmedzených možností, sveta ALL INCLUSIVE.
Keďže som čo to študoval o ekonomických teóriách, spomenul som si na teóriu stratených príležitostí a bodu zlomu. Čo v realite znamená, čo neprežereš ty, prežerie niekto druhý. A bod zlomu predstavuje ten moment, kedy hotel nevydrbal s tebou, ale ty si vydrbal s hotelom a žereš viac, ako si zaplatil. Zbohom sixpack, ale toto už je ekonómia na pokročilej úrovni.
Tak poďme na to! Na raňajky praženica, párky, toast, ovocie, treba predsa myslieť na prísun vitamínov. Káva a minerálka v lobby hotela. Mojito pri bazéne. Ďalšie mojito pri bazéne. Mojito pri bazéne, ale do plastového pohára, nech mám niečo na cestu na pláž. Gin a tonic v bare na pláži. Ešte jeden gin a tonic. Je mi blbo? Treba sa prekonať. Pivo. To už nedávam. Treba sa najesť.
Čas obeda. Jedlo z bufetových stolov na mňa zvodne žmurká, ale ja si hovorím, že aj keď môžem zjesť všetko, treba sa krotiť. Spomenul som si, že tam niekde je zvodná štíhla línia, akurát je obalená vrstvou sádla. V tomto momente pomôže výdobytok západnej civilizácie – delená strava. Takže pekne na jeden tanier mäsko (kurací rezeň, hovädzie, ryba, plody mora) a na druhý zeleninka (hranolky, zemiakové krokety, šalát). Ešte si po obede dám dezert, čo sa síce trochu vymyká konceptu delenej stravy, ale... Človek by si na dovolenke mal dovoliť aj drobné prehrešky.
Po obede si sadáme do baru na pláži na kávu a čašník sa nás spýta, či si dáme vodnú fajku. Prečo nie? Jablkovú príchuť poprosíme, nech doplníme prísun vitamínov.
Čašník nám potom prinesie účet, ktorý napíšeme na našu izbu. Svet all inclusive má svoje hranice a teraz je to 1:0 pre hotel. Zmrdi.
Hovorím frajerovi, že toto je arabský národ a ten nepozná zľutovanie. Chcú s nami vydrbať! Nie nadarmo sa používa fráza „ako na arabskom trhu“, lebo toto je presne arabský trh, iba je zamaskovaný piatimi hviezdičkami. Ale ono je to vlastne celé ojeb, lebo päť hviezdičiek vo svete znamená niečo úplne iné ako v Egypte. Treba napraviť skóre. Poďme na večeru!
Cestou z večere nám ide oproti pani v crocsoch s dvomi dcérami. A stále v tých crocsoch! Kontroluj sa a nepozeraj sa jej na nohy! Nepozeraj sa jej na nohy! Pozeraj sa jej do očí! Usmej sa a pokračuj ďalej. No zbohom! Teraz si myslí, že nadviazaný očný kontakt je dôvodom na konverzáciu.
- Prepáčte, ale čo hovoríte na kvalitu služieb v tomto hoteli?
- Nič prekvapivé, taký štandardný Egypt.
- Ja vám poviem, že ja som veľmi nespokojná. A chcem o tom hovoriť s delegátkou!
Asi jej bolo jasné, že nezdieľame pre ňu veľa pochopenia, preto keď zbadala ďalšiu účastníčku turnusu rozbehla sa za ňou ako anketárka na ulici: „Prepáčte! Prepáčte! Čo hovoríte na kvalitu služieb v tomto hoteli?“
Na stretnutí s delegátkou došlo k vážnemu stretu.
- Veľmi som nespokojná.
- To ma mrzí.
- Veľmi som nespokojná.
- A mohli by ste mi povedať aj príčinu vašej nespokojnosti?
- Toto mala byť all inculusive dovolenka! Ale ja sa tu cítim byť obmedzovaná!
- Obmedzovaná čím?
- Pozrite sa na tento rozpis! Raňajky od siedmej do desiatej! Obed od jedenástej do druhej! Večera od piatej do ôsmej!
- A kde je problém?
- Ja som sem prišla na dovolenku! Ja si tu mám oddýchnuť a nie tu pozerať na hodinky, aby som sa naháňala za jedlom!
- Pozrite sa, to sa mi zdá trochu absurdné. Jedlo treba pripraviť a okrem toho máte vždy k dispozícii snack pri bazéne.
- Aký snack? Nemali tam napísať snack! To je klamlivá reklama! Mali tam napísať zosušená bábovka! A tá mešita! Prečo sa každé ráno musím budiť na ten vresk z mešity? Ja som chcela výhľad na more a miesto toho mi každé ráno niekto vrieska do okien!
„Páni, dámy, ako vidíte, máme tu ďalší dôkazový materiál. Pani zapisovateľka zapíšte, áno, naozaj je to piča.“
„To je ale krava. Čo čakala? Že sa tu vyvalí a banda sluhov jej bude nosiť všetko na zlatom podnose?“ rozčuľoval sa frajer, ako sme sa vracali na izbu. Nemal som na to žiadnu adekvátnu reakciu, tak som ho iba pľasol po zadku.
Smerujeme k izbe, keď zrazu ku nám pribehne poslíček a prihovára sa: „Prepáčte, ale vy ste mi povedomí. Nevidel som vás tu už predtým?“
No jasne, zmrd jeden, zase nám chce niečo predať. Jazdu na vodných lyžiach, výlet na ťave alebo hodiny v tvare mešity. Toto je určite ten najstarší trik na arabskom trhu!
Pokrútil som hlavou, frajer však zastal.
- Tu sme nikdy neboli.
- Nikdy ste neboli v Egypte?
- Áno, ale v Hurgáde.
- Áno? A na akom hoteli?
- Hilton.
- Naozaj? Tak odtiaľ vás poznám! Však tam som pracoval!
- Vážne?
- Áno. A že ste to vy, starý známy, prinesiem vám darčekový kôš na izbu.
- Ďakujem!
Nabudený poslíček odchádza a ja prevraciam očami.
- Tento kôš si platíš ty!
- Prosím ťa, však je to dar.
- To si iba myslíš! Tu nič nie je zadarmo! Tu sme jak na arabskom trhu!
Asi za pätnásť minút sa ozvalo klopanie na dverách. Ani som nemal v úmysle otvárať a chcel som sa tváriť, že nie sme na izbe a zavrčal som na frajera: „Neotváraj! Možno odíde!“
Frajer iba pokrútil hlavou a pustil poslíčka dnu. Zrazu do našej izbe vošiel veľký arabský muž s košom plným ovocia, džúsmi a pivami.
Na frajera som hodil škaredý pohľad, ktorý hovoril jasnou rečou: „Za toto si zaplatíš!“
Poslíček sa na nás usmial a spýtal sa: „Nemám priniesť ešte nejaké víno?“
Hovorím mu, že to nebude potrebné, poslíček ale otvára pivo a podá mi ho do ruky. Silene sa usmejem a poďakujem sa mu. Popritom očakávam účet, ktorý každú chvíľu vytiahne. Ale miesto toho si poslíček sadol na našu posteľ a začal vyzvedať.
- A vy dvaja ste?
- Kamaráti.
- Kamaráti na dovolenke?
- Presne tak.
- A odkiaľ ste?
- Zo Slovenska.
- Vynikajúce! My tu mávame hostí zo Slovenska a ja by som sa potreboval naučiť pár fráz, aby som mohol lepšie obslúžiť našich hostí.
- Ako čo myslíte?
- No ako tie základné frázy na privítanie a tak.
Poslíček si vytiahol zápisník a my s frajerom mu diktujeme: „Dobrý deň. Dobré ráno. Dovidenia. Ďakujem. Dobrú chuť.“
Poslíčkovi to ešte podrobne hláskujeme, aby vedel, čo si má zapísať. Keď dopísal posledné slovo, zdvihol hlavu a zvedavo sa spýtal: „A ako sa povie sex?“
Neviem presne, aký je rozsah služieb, ktoré tento hotel poskytuje, ale tak ak chce obslúžiť hostí aj v tomto smere, nech sa páči. Diktujeme mu „S-E-X“, poslíček si to poslušne zapisuje.
„A ako sa povie sex medzi ženou a mužom?“ pýta sa poslíček a vzápätí si do zápisníka znovu zapisuje S-E-X.
Mysleli sme si, že túto oblasť má pokrytú, ale nie. Poslíček sa opäť pýta: „A ako sa povie sex medzi mužom a mužom?“
Opäť S-E-X, poslíček sa pýta ďalej, zápisník sa zaplňuje.
ORÁL
ANÁL
AKTÍV
PASÍV
VERSATIL
RIMMING
FISTING
Keď poslíček dopísal, usmial sa na nás a potľapkával rukou po matraci. On chce asi obslúžiť nás.
„Mám dojem, že ten darčekový kôš bude predsa len zadarmo,“ usmievam sa kŕčovito na frajera a pozerám sa na veľkého nadržaného Araba, ktorého nám Alah zoslal do postele.
Frajer sa pozrie do postele: „No nehovoril som ti?“
Rozmýšľam, čo mám teraz robiť. Zatrtkám si v rámci dovolenkového dobrodružstva s poslíčkom? Potom budem mať historku, ktorú jedného dňa budem rozprávať svojim adoptovaným deťom z Malawi. Alebo...
Však som v Tabe! Tu sa prakticky písala Biblia. Však ja som na duchovnej ceste, ako som povedal matke! A koľko možností ponúka! Jazdu na vodných lyžiach! Výlet na ťave! A tie fakultatívne výlety. Na jednej strane Izrael, na druhej Jordánsko. No nech sa páči! Jeruzalem, Mŕtve more alebo chrám v Petre? Nenatáčali tam náhodou Indiana Jonesa? No nech sa páči, tomu vravím dobrodružstvo!
- Prepáčte, ale my už budeme musieť ísť do postele.
- Veď ste v posteli.
- Ale ja myslím spať! Zajtra nás čaká asi nejaký výlet, no len sa pozrite na tú ponuku a nechceme dnes ponocovať.
- A zajtra sa uvidíme?
- Zajtra budeme asi unavení z výletu.
- A pozajtra?
- To asi pôjdeme na ďalší výlet. Však pozrite sa na tú ponuku, aká je dlhá. Ako ďaleko sú pyramídy?
- A nechcete ešte darčekový kôš?
- Nie, ďakujem!
- Kebyže hocičo potrebujete a naozaj myslím hocičo, stačí zavolať na recepciu a spýtať sa na mňa!
- Ďakujem, dobre vedieť! Dobrú noc!
Zabuchol som za ním dvere. „Ako sa vlastne volal?“ spýtal sa frajer. „Neprovokuj!“ zahriakol som ho.
Do toho zazvonil telefón a ja som vykríkol: „Nezdvíhaj to! Zajtra nás čaká náročný deň a my už spíme! Snáď som mu to povedal dosť jasne!“
Telefón zvykol zazvoniť ešte niekoľko dní, ale ja som ho radšej ignoroval a tak som trávil radšej čas na pláži.
Raz sa takto vraciam z pláže, keď ju znova zazriem. Ach Bože, zas tá piča! Rýchlo ku dverám! Rýchlo ku dverám! Kde mám kartu od izby? Nestíham, už ma má.
„Prepáčte, ale tiež ste mali dnes na obede tak špinavý stôl? No hrozné sú služby v tomto hoteli, hrozné!“ pohoršuje sa žena v crocsoch, keď zrazu zamrzne a pozerá uprene na rohožku pred dvermi našej izby. Pozerám sa aj ja. Pred dverami bol položený darčekový kôš.
Otvoril som dvere na izbe, zdvihol som darčekový kôš a medzi dvermi som sa usmial na ženu: „No poviem vám takto. Majú ešte svoje rezervy, ale nie je to také zlé. A mám taký pocit, že na kvalite služieb neustále pracujú.“
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára