Ďalšia vec, ktorú si pamätám, bolo námestie plné ľudí. Nevedel som, čo tam vlastne hľadám. No skúste dieťaťu vysvetliť, že práve prebieha zmena režimu. Rodičia sa o to mohli pokúsiť, ale niekedy netreba dieťa preceňovať a zdržiavať sa s vysvetľovaním. Hlavne, ak sa dá dieťa zobrať na ruky a nemá ešte silu vzdorovať.
Dav konečne dostal nádej a vyšiel s krikom do ulíc. Otec sa vykašľal na babkine prognózy a posadil si ma na plecia. (Alebo zobral babkine prognózy vážne a takto si chránil hlavu pred úderom obuškom, s odstupom času ťažko povedať.)
Obuškom cez hlavu sme nedostali, miesto toho mi bola do rúk zverená istá dávka zodpovednosti v podobe kľúčov. A ja som sa s nimi zodpovedne vybláznil. Dav štrngal, štrngal som aj ja. Úspešne. Pre ľudí prišla zmena. Pre mňa tiež. V televízore začali chodiť disneyovky.
Všetko má svoj čas. To mi mama jasne demonštrovala na plastovom modeli hodín, podľa ktorých sa deti učili, aký je čas. Malá ručička na osmičke, veľká na šestke, je čas na raňajky. Malá ručička na dvanástke, veľká na dvanástke, je čas na obed. Malá ručička na šestke, veľká na dvanástke, je čas na disneyovky. V nedeľu.
Znalosť malej a veľkej ručičky však nie je všetko. Treba vedieť tiež niečo o Bohu a o prírode. Preto sme v nedeľu ráno chodili do kostola a poobede do lesa.
Vzťah k Bohu ma až tak nebral, čo som v kostole dával patrične najavo. Raz to zašlo tak ďaleko, že kňazovi došla trpezlivosť a na mikrofón sa spýtal: „Prosím vás, koho je toto dieťa?“
Ak dieťa vystrája v dave nežných revolucionárov, je to rozkošné. Ak dieťa vystrája v dave katolíkov, je to problém. A vtedy som sa naučil ďalšiu vec. V kostole sa nepľuje.
Ešte šťastie, že les je veľký a ľudí v ňom málo. Takže to bolo dostatočne bezpečné teritórium na to, aby si moja mama spravila hanbu. Pretože s nadväzovaním vzťahu k prírode bol tiež značný problém. Strom obrastený machom, kameň, strom, strom, strom, nejaké korene, vtáčiky čvirikajú, ale to ma nezaujímalo.
- Kde je malá ručička?
- Na päťke.
- Kde je veľká ručička?
- Na šestke.
To je v piči, nestihneme Gumkáčov!
(Slovo piča je v tomto prípade použité ako barlička pre zdôraznenie napätia. V tom čase som to slovo nepoznal, o pár rokov neskôr ma ho naučila babka, pričom zdôraznila, aby som ho nikdy v živote nepoužil. Bohužiaľ, babku v rodine nikto nepočúval.)
To ma mama zase mala čo naučiť. Okrem hodín som sa naučil aj vzdorovať a už som vedel niečo o živote. Presne som vedel, čo je potrebné na to, aby sa veci pohli správnym smerom. Stačilo trochu kriku.
O matkách však treba vedieť jednu zásadnú pravdu. Matky nielenže milujú svoje deti nadovšetko, ale s matkami proste nevyjebete. Aspoň pokiaľ ste pod ich strechami. A tak mi nasratá mama, ktorá sa musela hnať cez celý les kvôli môjmu obľúbenému programu, zatrhla televíziu na týždeň.
Chcela mi tak dať lekciu, že niektoré veci jednoducho musia počkať, pretože nie sú až tak podstatné. ale to bol iba jej pohľad na vec. Les tu bude celé veky, ale čo tí Gumkáči? Čo ak sa nikdy nezopakujú? Čo ak sa rozpadne federácia a disneyovky budú vysielať iba pre české deti, lebo na tie slovenské už nikto nemyslel? Čo potom? Teraz buď múdra, mama!
Áno, je to tak. Rozpad Československa som niesol veľmi ťažko.
V dnešnej dobe by už nemal byť problém, že zmeškáte svoju obľúbenú televíznu reláciu. Pretože technológia pokročila. Dnes si ju môžete nahrať do magickej skrinky, stiahnuť do počítača alebo pozrieť v archíve. A to hovorím iba o televízii. Ak nám technológia zjednodušuje život, malo by to logicky znamenať, že sa budeme menej naháňať.
V skutočnosti to je celé naopak. Moderné technológie posunuli nielen rýchlosť, ako sa veci dejú, ale hlavne posunuli nároky na ľudí. Musíte držať tempo so všetkými notifikáciami, aktualizáciami a aplikáciami. Za starých čias ste pre trochu drámy potrebovali narobiť poriadny krik, dnes už vám stačí pripojenie na internet a zapnutý Messenger na Facebooku.
Za toto som štrngal kľúčmi? Za deadliny v elektronickom kalendári? Za strany požiadaviek v dokumente, ktoré sa ku mne dostali tlačidlom FORWARD? Za Excel s úlohami a ďalšími deadlinami vyznačené farbami zelená, oranžová, červená? Za aplikáciu na behanie, ktorá mi oznamuje, že už štvrťroka sedím na riti? Za notifikáciu na Facebooku, ktorá mi pripomenie, že ma čakajú v daný deň štyri eventy? Do piči, však ja nestíham ani pozerať ten seriál, ktorý sa mi ukladá kontinuálne do magickej skrinky, tak na štyri eventy fakt nemám kurva náladu.
(Babi, prepáč za tú piču, kurvu ma naučil niekto iný, ale to už si nepamätám, kto to bol. Asi deti zo sídliska, však to boli vagabundi a tým som rozhodne nič nesľuboval.)
Kedysi pár rán obuškom po hlave vyvolalo vlnu odporu spoločnosti, ale mňa mláti obuškom po hlave táto doba! Potrebujem vypnúť. Prišiel čas na československý spoj.
Prichádzam na nástupište číslo 16, keď mi príde SMS, že autobus bude mať hodinu meškanie. Na nástupišti už čaká zástup ľudí. Pre mňa sa nič zásadné nedeje. Hodina meškania pre mňa znamená, že sa opijem o hodinu neskôr. Žiadne vážne plány v Prahe. Jediný plán, ktorý mám, že si z alternatív káva / čaj / čokoláda / kapučíno vyberiem to kapučíno, na dotykovej obrazovke si vyberiem film, ktorý som mal polroka uložený v počítači a nestihol som si ho pozrieť. A potom sa v Prahe opijem. Zatiaľ však musím nejako zmysluplne stráviť čas. Kúpil som si pagáč.
Sedím na lavičke. Zahryzol som sa do pagáča. Ľudia vyzerajú byť v strese. Z čoho? Je piatok večer, čo také podstatné sa môže diať? Žeby plánovali dobiehať seriály, ktoré nestíhajú sledovať? A teraz budú mať na to o hodinu menej. Okolo mňa prechádza bezdomovec, pozrie sa na mňa a zaželá mi dobrú chuť. Nepýta peniaze, kráča ďalej. Asi to myslel úprimne.
Čas ubieha, ľudia sú nervóznejší, kumulujú sa v blízkosti zástavky s číslom 16. Prečo sa takto tlačia, keď tu ešte nie je autobus a je na miestenky? Chcú byť medzi prvými dnu? Bude to ich osobná výhra?
Zrazu sa ozve mocný hlas: „Do Prahy za mnou!“
Ľudia sa obzerajú a pri nástupišti stojí muž s igelitkou v ruke. „Do Prahy za mnou!“ zakričí ešte raz a vykročí smerom preč od nástupišťa. Ľudia sa obzerajú a nevedia, čo majú robiť. Meškanie autobusu nie je nič príjemné a teraz im tento muž dal nádej, že o chvíľu to bude všetko inak. Pár ľudí vykročí za ním.
„Do Prahy za mnou!“
Pridávajú sa ďalší ľudia. Ja sedím na lavičke, lebo ten chlap vyzerá ako pošuk a nikdy som neinklinoval k ľuďom s igelitkami. Hlavne keď sú na autobusovej stanici a nie v obchode.
„Do Prahy za mnou!“
Nástupište číslo 16 sa začína vyľudňovať, muž vchádza na cestu a smeruje k autobusu, ktorý je odstavený bokom. Asi som sa v ňom mýlil. Vstávam, beriem tašku, nasledujem dav.
Dav stojí pred prázdnym zamknutým autobusom a hľadí na muža. Čo teraz? Muž zakričí: „Do Prahy za mnou!“ Ale kam? Muž sa vracia späť k nástupišťu číslo 16.
Autobus konečne dorazil. Nastúpim do autobusu a hľadám svoje miesto. Posledná rada autobusu, miesto v strede. Pred mojím sedadlom nie je žiadna dotyková obrazovka, iba ulička. Hosteska mi ponúka kávu / čaj / čokoládu / kapučíno a ja si to posraté kapučíno musím držať celý čas v ruke, lebo predo mnou nie je žiaden vyklápací stolík, na ktorý by som si ho odložil.
Do piči. (Prepáč, babi.)
Ale mohlo to byť aj horšie. Mohol som sedieť vedľa toho magora s igelitkou. Ale keď sa to tak vezme, ten muž nám všetkým dal na chvíľu nádej. Ten muž vedel pohnúť dav istým smerom. Síce ten smer nikam neviedol, ale to nie je podstatné. Áno, možno to bol blázon. Ale rozhodne vedel veľmi presvedčivo kričať.
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára