Mama mi hovorila, keď som bol dieťa: „Nedávaj sa do reči s cudzími ľuďmi, nič od nich neber a hlavne nie žuvačky. Sú v nich drogy! Tu si zapichni do bundy špendlík a použi ho, keď ťa napadnú.“
Na zastávke si sadám na lavičku a pozerám do mobilu. Zrazu ma vyruší hlas: „Môj zlatý, nemohol by si mi pomôcť?“
Pozerá sa na mňa stará cigánka.
Babka na návšteve: „Čo ti poviem, nervózna som z tej tvojej pochabej sestry. Tvojho dedka prepadli v parku cigáni, zbili ho a peniaze mu zobrali. A ona sa ide takto sama von korčuľovať? Deti moje, dávajte si na seba pozor! Choď sa pozerať radšej z balkóna a kebyže ju napadnú cigáni, tak mi zakrič.“
Cigánka sa na mňa pozerá svojimi veľkými modrými očami. Je to stará žena, trochu pri sebe. Jej veľké prsia poodhaľuje výstrih vyťahaného trička, na nohách má polorozpadnuté sandálky, z ktorých jej vytŕčajú prsty s popukanou kožou.
„Môj zlatý,“ prihovára sa mi, „nefunguje mi zvonenie na mobile. Nevieš mi to nastaviť? Pozri sa, volajú mi, ale ja nič nepočujem. A čo ak sa stane niečo dôležité, budú mi volať a ja to nezdvihnem? Nože mi pomôž, zlatý môj!“
Cigánka vystiera ruku s mobilom ku mne.
Bezdomovec po tom, ako som mu odmietol dať cigaretu: „A ty si o sebe myslíš, že si niečo viac? Ha? Chovaj sa ku mne ako človek, preboha! A nie ako debilko!“
Čo teraz? Táto žena to musela mať v živote ťažké, je to marginalizovaná skupina a ešte ani ten mobil jej nezvoní. No má to pani blbé. Asi treba zabudnúť na predsudky a jednoducho pomôcť človeku, ktorý to potrebuje. Pozerám sa na starý mobil s jednoduchým displejom, ktorý má ešte polyfonické zvonenia.
Hľadám nastavenia. Zvonenia. Čo jej tam nastavím ako zvonenie? Klasické vyzváňanie? Hovorí sa, že cigáni majú temperament a hudbu v krvi, tak jej tam šupnem polyfonickú melódiu. Nastavím jej hlasitosť naplno, nech to predsa len neprepočuje. Nech sa páči.
„Môj zlatý, ale ako viem, že to bude fungovať? Nože ma prezvoň!“
Pani mi diktuje svoje číslo, ja mám trochu obavy, že teraz ona bude mať moje v telefóne a ja cítim nejakú habaďúru. Ale tak prezvoním ju, predsa len nech vie, že jej chcem pomôcť.
Mobil zvoní, pani môže byť spokojná.
„Ďakujem ti pekne, zlatý môj,“ usmeje sa na mňa. Potom sa nakloní a pošepká mi: „Počúvaj ma a voňavku nechceš? Výhodne nakúpiš!“
Pani nečaká na odpoveď a už vyťahuje z tašky voňavky: „Pozri sa, zlatý môj, čo tu mám. Feťáci v Rakúsku pokradli, dobré sú! Táto je za 90, ale to je dámska, nebudem ti klamať. A potom tu je pánska za 94, ale ja ju dávam v akcii za 30. Ale že si to ty, tak ty ju máš za 20. Je to hit, všetky som dnes popredávala, len tieto dve mi zostali.“
Cigánka vystiera ruku ku mne s pánskou voňavkou.
„Ďakujem, ale nechcem,“ snažím sa zdvorilo odmietnuť jej akciovú ponuku, ale cigánka mi strčila voňavku do ruky.
„Rýchlo to schovaj! Policajti tu chodia a nepotrebujem problémy. Čorky v Poluse pobrali, nebudem ti klamať, tak pekne pohľadaj peniaze.“
Ja sa jej snažím voňavku vrátiť, ale ona mi chytí ruku a zahriakne ma: „Zlatý môj, schovaj to! Nemáš peniaze? Tak poď pekne vybrať do bankomatu!“
Z tašky som vylovil peniaze a podal som jej ich, aby mi dala pokoj: „Mám 15.“
Cigánka sa na mňa pozerá škaredým pohľadom: „Ježiši Kriste, to kde sme? Ešte aby som išla pod cenu! Potrebujem peniaze, splácam dlžobu 500 eur. Tak pekne pohľadaj ešte päťku!“
Z peňaženky som nahrabal 5 eur v minciach, cigánka si ich nasypala do podprsenky.
„Počúvaj ma, môj zlatý, nechceš ešte dámsku? Dám ti ju za 15,“ ponúka mi cigánka ďalšiu akciu. Evidentne vo mne vycítila potenciál na lojálneho zákazníka.
„Nie, ďakujem,“ snažil som sa ju už zastaviť, aj keď musím povedať, že obchodnícke zručnosti mala veľmi dobré.
„Pre frajerku!“ nedala sa opäť odbiť a voňavku mi strčila do ruky.
Ja sa pozerám na voňavku: „Ale ja nemám frajerku.“
Cigánka je buď prekvapená, alebo má už nacvičenú taktiku, na mňa to však zapôsobilo úprimným dojmom: „Ako je to možné? Taký pekný chlapec a frajerku nemá?“
Po tomto nenútenom komplimente sa na mňa opäť zahľadela svojimi modrými očami a vo mne sa začal budiť pocit súznenia duší. Ľudia sa na ňu pozerajú s predsudkami a vidia v nej príživníčku a zlodejku. Ja však vidím ženu, ktorú asi nepekne skúšal život a ona robí teraz všetko pre prežitie. Teraz je ten správny moment, keď dve menšiny nájdu vzájomné porozumenie.
„Viete,“ prehovoril som sebavedomo a vraciam jej naspäť voňavku, „ja mám totiž frajera.“
„Aha,“ pozrela sa cigánka na mňa a na tvári sa jej objavil silený úsmev, ktorý naznačoval, že nevie nájsť tie správne slová.
Nakoniec ich však našla: „Počuj, tak nechceš predsa len tú dámsku voňavku?“
A bolo po krásnom momente.
„Nie, nechcem! Prepáčte, ale práve mi ide autobus domov. Dovidenia!“
Zdvihol som sa a odišiel som autobusom domov.
Doma som rozbalil voňavku a nastriekal som si ju na ruku. Privoňal som k nej. Do nosa mi udrela silná, ťažká vôňa.
Sestra práve išla okolo mňa: „Fuj! To čo je za smrad? Voniaš ako sprej do záchoda!“
Toto rozhodne nie je moja vôňa. Tá žena proste nemala odhad.
TROSKA: ON
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára