- Nemôžeme to dať inokedy?
- Nie!
- Ale ja to asi nestihnem.
- Však som ti ešte volala, aby si nezaspal a prišiel načas.
- Ale som sa troška zdržal.
- Ako zdržal?
- Ale... Masturboval som v sprche a trvalo to dlhšie, než som pôvodne očakával.
- Ja ťa zabijem! Toto mi nemôžeš spraviť. Okamžite si zavolaj taxík a to musíš dať!
Stojím na zastávke. Volám taxík. Meno majú v databáze, tak ma slečna na dispečingu oslovuje hneď krstným menom. Príde mi to také osobné. Smer Hlavná stanica. Päť minút.
Prichádza taxík na zastávku. Za ním prichádza autobus. Taxík sa musí posunúť preč zo zastávky. Dobre, ekonomická dilema vyriešená. Nastupujem na autobus. Zlé meno už mám na rôznych miestach, tak záznamy taxislužby sú proste maličkosť. Aj tak som mal podozrenie, že tu majú k môjmu menu pripísané - LATENTNÝ ALKOHOLIK.
Z autobusu píšem SMS: „Kúp mi lístok na vlak, musím si na chvíľu vypnúť mobil. Ojebal som taxikára, tak mi každú chvíľu bude volať a fakt sa mi toto dnes nechce riešiť.“
Čakala ma na peróne. Bola nasratá. Nemohla si odpustiť a musela so sebou zobrať psa. Teda psa mám rád, ale neznášam spôsob, akým k nemu pristupuje a ako si myslí, že ho každý musí tolerovať. Ja ho nemienim tolerovať. Ale tak chápem, single žena okolo tridsiatky si niekde musí kompenzovať svoje materské pudy.
„Pomôž mi ho naložiť do tašky,“ komanduje.
„Zlatino, upokoj sa, už znieš ako tvoja matka,“ snažím sa priniesť trochu harmónie medzi nás.
„A ty znieš ako čistý dement,“ zavrčí po mne a ja jej pomáham nastúpiť do vlaku.
Vlak je natrieskaný, tam kde je obed zadarmo, tam je veľa ľudí. Hľadáme voľné miesto. Mladí. Mladí. Mladí. Starí. Starí. Mladí.
Zrazu zazrieme dve voľné miesta, na ktorých sú strategicky pohodené kabáty, aby si tam nikto nesadal.
„Prepáčte, ale mohli by sme si tu sadnúť?“ pýtam sa dvoch dôchodcov. Otázka bola položená iba zo slušnosti a gestom im naznačím, aby si tie kabáty odpratali niekam inam. Ja si sadám k staršej pani, ona k staršiemu pánovi. Pes sa hmýri, nevie obsedieť.
„Zlatinko, prosím ťa, vyber z tašky misku a nalej jej pitie.“
No skvelé. Ešte sa vlak nerozbehol a zase musím obskakovať toho psa. Neviem, čo je horšie, či vydaté ženy s bandou ukričaných detí, alebo single neurotička so psom.
Pozerám sa do batoha, nachádzam misku s fľašou a čajom.
„A nie je tu voda?“ pýtam sa.
„Nalej mu čaj!“ opäť komanduje, ako keby som bol nechápavý sluha, ktorý nechápe, že jej pes je v skutočnosti anglická kráľovná, ktorá čaká na svoj čaj o piatej. Fakt ma táto žena serie. Nevieš, čo so životom? Kúp si psa. Ale prečo musím teraz trpieť aj ja?
Čaj asi nepomohol. Asi to bude tým teínom, ktorý čaj obsahuje. Pes sa hmýri ešte viac, vyskakuje z tašky, tak ho drží na rukách. Pes sa pár krát obtrel o staršieho pána, ktorý hodil škaredý pohľad. Ale tak aby ňou prenikol až na kosť. Ona sa hanbí a skláňa hlavu.
Nikdy som nič neukradol. Na základnej škole som blicoval iba raz. Bol som deviatak, čiže posledný ročník na to, aby som začal rebelovať. Tak som sa rozhodol uliať sa z telesnej. V rámci tohoto rebelstva som si sadol do kaviarne a objednal som si caffe latte. Kofeín pre mňa vtedy predstavoval ťažký punk.
Nikdy som nedostal pokutu od revízora. Poctivo si kupujem električenku. Ak zabudnem, tak posielam SMS.
Idem v autobuse a jem Milu. Pristúpi ku mne pán a napomenie ma: „Prepáčte, ale som zamestnanec dopravného podniku a musím vás upozorniť, že v dopravných prostriedkoch je zakázaná konzumácia jedál a nápojov.“
Ja zahanbene odkladám nedojedenú Milu do tašky a pán ešte zdôrazní: „Tak nech už sa toto neopakuje!“
Ľudia v autobuse sa na mňa škaredo pozerajú, ja som zahanbený gauner, pán je hrdina.
Ak porušíte pravidlá, toto dostanete naspäť. Škaredé pohľady. Ak však príde veľký gauner a poruší pravidlá, hrdina sa neukazuje. Nikto nehádže priamy škaredý pohľad. Väčšina ľudí pozerá inam.
- Čo by si povedal na malý výlet?
- Wellness víkend?
- Nie, nie. Piči, ja potrebujem niečo urobiť, niekam ísť. Nechcem tu už byť takto prilepená. Neposúva ma to. Potrebujem sa hlbšie dotknúť svojej existencie, nie v rozmedzí Aupark, Vanesa, Dunaj.
- A ako to chceš riešiť?
- Pôjdeš sa so mnou vlámať na jedno miesto?
Konečne punk.
 |
| Fotila Andrea Juneková. |
Stojíme pred kaštieľom. Pred ním stojí brána zabezpečená hrubou reťazou. Hlavný vchod asi nie je pre nás, tak hľadáme inú cestu. Ideme popri kaštieli, keď zrazu múr končí a začína polorozpadnutá drevená búda. To je miesto, ktorým vchádzame dnu.
Stojíme v parku a stromy sa kníšu zo strany na stranu. Vo vzduchu cítiť zvláštny pokoj, ona sa pozerá naokolo a snaží si spomenúť. Toto je miesto, kde trávila detstvo. Toto je miesto, kde sa hrávala. Toto je miesto, ktoré si pamätá ešte pred tým zlomovým momentom stratenej nevinnosti.
Ukáže prstom: „Tu kedysi stáli sochy. Už je všetko preč.“
 |
| Toto tiež fotila Andrea Juneková, ale ON si to počarbal. Akože sme inkognito. |
Chytila psa za obojok a pustila ho z vodítka.
- Prečo?
- Teba asi rodičia držali veľmi nakrátko. Niekedy to puto treba uvoľniť.
Pes sa rozbehne preč. My utekáme za ním. Zrazu sa medzi stromami objaví kaštieľ. Renesančná budova je iba zaprášenou spomienkou na tie dávne časy, keď ho postavili a pre ňu spomienkou na bezstarostné prázdniny s rodičmi. Zahľadela sa na rozpadnutú strechu a vtedy začalo snežiť. Sneh padal na nás a na kaštieľ, aby aspoň trochu skryl hanbu, ktorá bola až príliš na očiach.
Zrazu sme začuli hlasy. Pes musí späť na vodítko a my utekáme do parku, aby sme sa skryli za stromy. Parkom prechádzajú dvaja muži a my sme z nich posratí.
Z parku vychádzame celí mokrí, špinaví a máme hľad. A psa.
Stojíme pred reštauráciou a váhame, či vôjsť dnu. Ponuka je umiestnená pred podnikom, ceny sú priaznivé, interiér vnútri nadštandardný.
My sa však cítime pod úroveň a tak ideme skúšať šťastie ďalej.
Útočisko nachádzame v pube. Ako mi hovoril raz majiteľ pubu z Írska, slovo pub vychádza zo slova public, čo znamená verejný. Mne to hneď evokuje verejné záchody. Takže úroveň tohoto podniku bude niečo pre nás.
Jedálny lístok ponúka neobmedzené možnosti v rôznych kategóriách. Cestoviny, pizza, kuracie mäso na 16 spôsobov v kategórii „Slepačinky“, hovädzie mäso zase v kategórii „Hovadinky“. Pivu prischol poetický nadpis „Tekutý chlebík“. Máme problém si vybrať. Ako si zvoliť cestu menšieho zla, keď je toto celé zlé?
- Bože, tu čo si mám dať? Nebudem to riskovať, dám si vyprážaný syr s hranolkami. Na tom sa už nedá nič pokaziť. Alebo ešte kuracie soté?
- Soté si nedávaj. To je najväčší odpad z kuraťa.
- Čo mám robiť?
- Neviem. Sme proste gastronomickí hedonisti.
Prichádza čašník.
- Akú máte polievku dňa?
- Kelovú.
Ja som sa rozhodol oživiť si spomienky na školskú družinu.
Ona váha: „Ja si vôbec neviem vybrať.“
Čašník nad nami nervózne stojí. Ona spraví zúfalé rozhodnutie pod tlakom: „Poprosím pizzu Hawai.“
Ja vypúlom oči a začnem sa strašne smiať.
Keď nám prinesú jedlo, ona hodí zhrozený pohľad na svoj tanier a iba zúfalo poznamenala: „Bože, práve sa moje sebadeštrukčné sklony prejavili naplno. Keď už sebadeštrukcia, tak poriadna.“
Áno, toto nás spája. Zlé životné rozhodnutia. Či už ide o kariéru, mužov alebo kondenzovaný ananás ako čerešnička na pizzi.
Snažíme sa to ultimátne zlo skonzumovať, ale nakoniec sa ona láskyplne pozrie na svojho unaveného psa: „Myslím, že dnes si zmlsneš.“
Keď príde účet, ona vyťahuje peniaze a potom iba konštatuje: „Tento účet si musím zarámovať a zavesiť si ho doma, aby som mala stále na očiach, že niektoré chyby by sa už nemali opakovať.“
Prvý krok k sebaúcte.
Ona pokračuje vo svojich výpravách, ja hľadám svoju existenciu vo Vanese. Sľúbil som jej , že s ňou opäť pôjdem do kaštieľa, ale vyjebal som sa na ňu. Mal som rande a opil som sa. Taká moja klasika.
Musím si to napraviť.
Čakám na ňu v cukrárni, ktorej interiér sa nezmenil, odkedy ju otvorili. Čiže asi od socíku.
Dôchodcovia majú narodeninovú oslavu, ja si vychutnávam tortu s jahodami a ona sa objaví celá ovešaná vybavením. Neodolá a dá si mixovaný tvaroh.
„A nemôžeme stráviť celý deň tu? Medzi zákuskami? Však je to tu tak krásne!“
Prichádzame do kaštieľa. Teraz ideme priamo k nemu. Teraz už je odvážnejšia a rázne otvára dvere od zadného vchodu.
Kráska už sa nebojí zvieraťa, ktoré ju čaká vo vnútri.
- Máš cigarety?
- Hej. Chceš si zapáliť?
- Nie, ale potrebujem niečim podplatiť bezdomovcov, aby nás neotravovali.
- My s nimi prídeme do kontaktu?
- Určite. Ale sú to také neškodné stroskotané fetky.
- Ja sa bojím!
- Neboj sa. Keď príde k najhoršiemu, tak mám statív na foťák a tým im dáme šupu do hlavy.
- Ja sa fakt bojím.
- A ešte mám šrobovák. Ten tiež môžeme použiť ako zbraň.
Interiér pôsobí smutným dojmom. Klenby síce evokujú vznešenosť, ale na stenách niekto stihol vyznať lásku Sandre. Vo vzduchu cítiť stuchlinu a moč a ona otvára okno.
 |
| Toto nefotila Andrea Juneková, toto fotil ON. |
- Vetráš?
- Nie. Pre istotu otváram okno, aby sme mali kade utiecť, ak by nás napadli.
Každá maličkosť ju fascinuje. Vytiahne foťák a všetko si fotí s pokojom. Zrazu začujem kroky, ja chytám paniku, ona fotí ďalej. Prichádza bezdomovec, ja mlčky stojím, on sa nám prihovára: „Tak čo? Fotíte?“
Ona odvrkne: „No rada by som, ale stojíte mi v zábere.“
Prichádzame k oknu do dvora.
- Ideš prvý!
- Nie, ja sa bojím!
- Ideš prvý!
- Poznáš tie americké horory, kde sa banda mladých a veselých ľudí vláme do domu a potom ich jeden po druhom zavraždí masový vrah?
- Zlatinko, my nie sme ani mladí, ani veselí. Tak nefňukaj a lez!
Ideme cez dvor. Je plný hovien. Kráčame cez neho do bočnej miestnosti.
„Prečo sme si nemohli radšej spraviť wellness víkend?“ pokladám rečnícku otázku, ale odpoveď neprichádza.
Kedysi sa v bočnej miestnosti konali svadby, teraz v nej ostali už iba črepy, fľaky po koberci z neurčitej tekutiny a prázdne rámy, v ktorých boli umiestnené grafiky, ktoré sa rozkradli.
No a ešte kytica umelých kvetov na stole. Umelé kvety prežijú všetko. Ju tento detail fascinuje, tak si ho fotí.
„Bože, toto je lepšie ako meditácia!“
Obdivujem ju. Nebojí sa. Chce sa vyslobodiť. Prišli veľkí gauneri a rozhodli sa privlastniť si niečo, čo nebolo ich. A ona to chce naspäť. Svoju stratenú nevinnosť. Svoje pekné spomienky. Svoju dušu.
Dodnes neviem, prečo sme si k sebe našli cestu. Či to bolo zúfalstvo a vzájomné pochopenie pre naše utrpenie. Ale to nedefinované bolo niečo, čo spravilo základ úspešného vzťahu, ktorý je silnejší ako manželstvo. Bol to záväzok nevysloveného sľubu a ja ju musím chrániť.
Čaj asi nepomohol. Asi to bude tým teínom, ktorý čaj obsahuje. Pes sa hmýri ešte viac, vyskakuje z tašky, tak ho drží na rukách. Pes sa pár krát obtrel o staršieho pána, ktorý hodil škaredý pohľad. Ale tak aby ňou prenikol až na kosť. Ona sa hanbí a skláňa hlavu.
- Ako to funguje v prírode so staršími jedincami?
- Ako čo myslíš?
- Či lovia.
- Ako lovia?
- Uvediem príklad. Vlk. Vlci asi chodia loviť vo svorkách. Ale keď už je vlk starý, tak mu iní členovia svorky nosia jedlo alebo ho nechajú zdochnúť?
- Asi záleží od alfasamca, ktorý je na čele svorky. Ako ti toto napadlo?
- Iba tak v súvislosti s tými vlakmi zadarmo pre dôchodcov.
Ona sa pousmeje, starý pán mlčky hľadí do okna.
TROSKA: ON
Ďalšie TROŠKA TROSKA príbehy nájdete tu.
 |
| Ani toto nefotila Andrea Juneková, ale ON. A preto má Juneková výstavu a ON iba poviedku. |
Výstava No man's land sa uskutoční 22.4. - 31.5.2015 v Stredoeurópskom dome fotografie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára