Zatepľujú nám našu lásku

Keď som si prvýkrát hľadala bývanie, mala som len dve požiadavky: Staré Mesto, vysoké stropy.

Predstavovala som si, ako budem všade chodiť na bicykli, ako si budem kupovať kvety (a dám ich do košíka na bicykli), ako všade budem chodiť načas, ako u mňa budú prespávať kamoši, keď sa im v noci nebude chcieť ísť do Dúbravky a ako budem nevoliť Táňu Bažant Rosovú.

Kvety zvädli, v byte bola zima a všade som meškala.

Preto keď som si druhýkrát hľadala byt, (a to nie len preto, že to súrilo) som brala všetko okrem Petržalky! Dúbravka, Karlovka, Ružinov, hocičo. Po mesiaci hľadania, som si povedala, že doma len prespávam, tak idem do toho.

Teraz to volám raj na zemi! Máme tu zväz spojov - dostaneš sa všade. Priamou linkou do mesta, na Miletičku, aj na letisko. Zázrak! V byte je teplo, teplú vodu máme vždy, žiaden kotol nehučí, nikoho nebudíš, všade je tu hocijaký obchod a výhľad na našu pýchu – Bratislavský hrad (mama zhíkla, keď ho uvidela).

Keď som sa s frajerom poznala tri dni, z toho dva som sa s ním aj bozkala (o tom, že sme už vtedy boli frajeri, sa asi dozvedá práve teraz - AHOJ!), rozhodla som sa mu zavolať prvá – akože aby vedel, že mám záujem (vďaka Carrie) a opýtala som sa, čo budeme večer robiť. Povedal, že je otvorený hocičomu. Vravím, či nechce prísť ku mne.
„Som otvorený hocičomu,“ zopakoval.

Nevedela som, čo mám robiť. Či akože ideme spať, a mám mu teraz oznámiť, že nie som veľmi atraktívna, keď spím, alebo ho ako malé dieťa hodiť do chrápajúceho mora. Ako som bola sama sebou zaujatá, úplne som zabudla na najväčšie ,,spojítko“ ľudstva (hneď po alkohole a cigách) čaj. Sedeli sme v kuchyni a takmer plynulý rozhovor som dopĺňala vetami: „Je ten čaj teplý? Chutí ti? Videl si už výhľad, vidno z neho pýchu...“

Pozrel sa von a neveril.

-Ty vieš, kde bývaš?
-Áno, veď tu. (Bože, ja som hlúpa)
-Ty vieš, čo je toto?
-Nie.
-Toto je posledná pôvodná veľkoplošná petržalská maľba!!!
Objal ma. Vraj veľa o nej počul, od nejakého umelca, že je nádherná a posledná, ale nikdy ju nevidel, až teraz. Môj frajer. Chodiaci realista, povedal, že to je priam osudové.

A tak vznikla láska. Nie naša. Teda naša. Naša k poslednej pôvodnej veľkoplošnej petržalskej maľbe.
Každé ráno keď pijem kávu, usmievam sa na ňu (cíť ten rým).
Každý deň keď vyjdem z bytu, pozdravím ju.
Vždy, keď príde frajer ku mne, skontroluje, či tam naša kráska stojí a pozerá sa na nás.
Je to naša súčasť.
Máme ju veľmi radi, chválime ju, myslíme na ňu, tešíme sa na ňu, ďakujeme jej, že nás spojila. Je to náš humor. Taký čo nikto nepochopí len my:

„Troška Troska, milujem ťa. Nie len preto, že si úžasná a krásna ale aj preto, lebo bývaš oproti poslednej pôvodnej veľkoplošnej petržalskej maľbe.“

Slovom sme rodinka.

Vychádzam z vchodu pípne mi správa. Pozerám, frajer:


Teraz príde filmová scéna, predstavujte si to spomalene a do toho môže hrať táto pesnička.
Počkaj si na 24. sek.

Hľadím na displej telefónu...
Čítam...
Zastavujem...
Pomaly otváram ústa...
A nemôžem uveriť...

Uvedomím si, že stojím pred ňou. Pomaly, veľmi pomaly (na refrén) dvíham hlavu a zbadám to. Cítim bolesť. Ruku s telefónom pomaly spúšťam pozdĺž tela, uvoľním prsty a mobil padá na zem (to posledné som urobila len pomyselne). Stojím tam pár sekúnd a nedokážem tomu uveriť.

Myslíte si, že keď prídem za stavby vedúcim a poviem mu, že táto posledná pôvodná veľkoplošná petržalská maľba predstavuje našu lásku, zrušia to?
Vlastne, vôbec nerozumiem, prečo som nepodpisovala nejakú petíciu. Žiadna nebola? Či som sa k nej len nedostala a žila som v klamnej predstave večnej radosti?

Cítim sa, ako keď mi mama v dvanástich povedala, že už zo mňa nebude profesionálna krasokorčuliarka, že už je neskoro.

Nikdy ťa neprestanem milovať, moja krásna posledná pôvodná veľkoplošná petržalská maľba!

S úctou
TROSKA: ONA

Zbierku na záchranu poslednej monumentálnej maľby môžete podporiť TU.

Žiadne komentáre: